Kedy a prečo ste sa rozhodli založiť časopis X? Myslíte si, že kresba má v súčasnom umeleckom kontexte tak dôležité postavenie?
Nápad založiť časopis o kresbe vznikol v roku 2012. Obaja sme vtedy ukončili magisterské štúdium a mali sme potrebu na niečom novom pracovať. Slavomíra robila diplomovú prácu o kresbe a na túto tému sme sa viackrát bavili. V spoločnej diskusii vznikol nápad založiť formát, kde sa bude môcť odprezentovať slovenská kresba, jej autori. Pôvodne mal mať projekt formu zinu, čisto vo vizuálnej podobe. Postupne sme sa však prepracovali ku komplexnejšej podobe, ktorú má časopis teraz. Samotný vývoj časopisu, po jeho prvé vydanie trval skoro jeden rok, bolo to neustále zvažovanie každého detailu po obsahovej aj po formálnej stránke.
Časopis vznikol z časti aj ako reakcia na množstvo súčasných autorov, ktorí kresbu využívajú vo svojej tvorbe a na aktuálny teoretický záujem o toto médium. Iste je to do určitej miery aj vec momentálnych trendov, ale v konečnom dôsledku má kresba dôležité postavenie v rámci súčasného umenia. Stačí si spraviť prehľad o slovenskej scéne. S kresbou často pracujú výtvarníci rôzneho zamerania. Či už sú to maliari, sochári, grafici, autori pracujúci s videom či multimédiami. Zdanlivo obmedzený priestor iba na jedno konkrétne médium, poskytuje široké spektrum stratégií a prístupov.
Foto: redakcia X.
Momentálne ste vydali 4 čísla, čo plánujete ešte tento rok?
Tento rok pripravujeme ďalšie číslo, ktoré je venované téme pohyb v kresbe, alebo pohyblivým čiaram a malo by vyjsť koncom októbra. Podarilo sa nám do neho získať práce významných zahraničných autorov, ako William Kentridge (JAR), Tim Knowles (UK), či Milan Grygar (CZ) a iných. Tim Knowles dokonca pripravil pre časopis úplne nové dielo. Pohyb bude zastúpený na jednej strane v podobe kreslenej animácie, ktorá však nespadá úplne do kategórie filmovej animovanej tvorby, ale ide skôr o projekty výtvarného charakteru. Na druhej strane sú to kresby ako záznam pohybu, ktorý sa už odohral. Aj tentokrát budú súčasťou časopisu originálne kresby, ale viac nebudeme prezrádzať. Zároveň pripravujeme nový layout, na ktorom pracuje grafický dizajnér Boris Meluš.
Okrem toho chystáme časopis prezentovať na art book a zin fairoch Hip-Hip Fair v Sofii a na Litr v Olomouci a v závere roka plánujeme ďalšiu výstavu v kultúrnom priestore Industra v Brne, v spolupráci s rakúskym kolektívom umelcov FRANZ THE LONELY AUSTRIONAUT, ktorí vydávajú zin o naratívnej kresbe.
Časopis X prezentujete na viacerých medzinárodných podujatiach, je v súčastnosti písanie a prezentovanie súčasnej kresby trendom na knižných fairoch alebo je X ojedinelým zjavom? Aké najzaujímavejšie časopisy ste na fairoch objavili pre seba?
Čo sa teoretickej reflexie a geografického záberu týka, je Časopis X v rámci knižných fair-ov viac-menej ojedinelým projektom. Niekoľko ich je vo Francúzsku, kde sa aj vďaka festivalu Drawing Now kresbe venuje stále viac autorov a publikácií, veľmi zaujímavý je Roven, ktorý je však vydávaný iba vo francúzskom jazyku. Tiež je významný nemecký FUKT, ktorý funguje od 1999. Aj napriek tomu že podobných publikácií je viacero, ešte sme sa nestretli s tak rozsiahlym teoretickým záberom aké má X, ktorý navyše vychádza aj v anglickej mutácii.
Stretávame sa najmä s pestrou paletou rôznych zinových foriem publikácií, sú to rozmanité nízkonákladové D.I.Y. projekty, ktoré často vychádzajú iba v zopár exemplároch, ale o to sú cennejšie. Na kresbu je napríklad orientovaný maďarský zin Klorofill, pod taktovkou editorky Júlie Vécsei fungujúci viac ako sedem rokov. Odlišným projektom je spomínaný FRANZ THE LONELY AUSTRIONAUT, ktorý má podobu komplexnejšieho magazínu, aj keď je výlučne vizuálny a je mimochodom výborný.
Pohľad do inštalácie s dielami Svetlany Fialovej, monogramistu T.D., Borisa Sirku a Jana Pfeiffera.
Výstava CZXSK je prvou výstavou časopisu X, prečo ste sa rozhodli urobiť výstavu? Je to dosť iný druh práce ako na časopise.
Počas dvoch rokov činnosti sme spoznali veľa nových autorov, celkovo sme spolupracovali s vyše tridsiatimi výtvarníkmi zo Slovenska a zo zahraničia. Výstava je popri časopise ďalší spôsob, akým o súčasnej kresbe „hovoriť“ a reflektovať ju. Snažíme sa rozširovať spektrum našej činnosti, nejde len o vydávanie časopisu. Výstava je tak ďalším formátom prezentácie súčasnej kresby, ktorého cieľom je bližšie predstaviť kvalitných súčasných autorov a rozšíriť divácku/čitateľskú základňu.
Je to určite odlišný druh práce, ktorý nám však v zásade nie je až tak cudzí, keďže sme obaja umelci. Neprebádaným územím pre nás bola skôr publikačná činnosť. Pracovať popri printoch aj s reálnymi dielami je osviežujúce.
Robert Szabó a jeho “živý” vizuál na plagát, ktorý je zároveň vystavený v Gagarinke.
Na spoluprácu ste si prizvali Andreu Ďurianovú, šperkárku, ktorá sa v súčastnosti venuje realizácii výstav po ich architektonickej a technickej stránke. Prečo? Je to prvá takáto spolupráca?
Andrejka: čo ťa na tvorbe architektúry výstav zaujíma, ako to súvisí s tým, čomu si sa venovala doteraz?
Andreu sme si prizvali na základe jej doterajších realizácií a projektov, bolo nám sympatické ako pracuje s priestorom a ako rozmýšľa o vystavovaní kresby a o vystavovaní vôbec. Podobne ako my, zamerala sa najmä na špecifickosti jednotlivých kresieb a objektov na výstave. Od začiatku poňala celý priestor galérie Gagarinka komplexne a postupne vyvíjala princíp, akým práce uchytiť či zavesiť. Spoločne sme potom dolaďovali umiestnenie a riešili inštaláciu tak, aby v konečnom dôsledku dávala divácky zmysel a tvorila jednotný celok. Okrem Andrei sme k spolupráci prizvali aj Róberta Szaba, ktorý vytvoril k výstave „živý“ farebný vizuál.
Toto bola naša prvá spolupráca s Andreou a Robom, no určite nie posledná, plánujeme spolu do budúcna ďalšie projekty.
Andrea: Na vytváraní výstavy ma zaujíma hlavne práca s priestorom a objektmi, komplexné riešenie výstavy, ako aj riešenie problémov, ktoré to prináša. Veľa nad tým premýšľam – niekedy až príliš – akým spôsobom ukázať jednotlivé diela, aby vyzerali čo najlepšie samostatne, ale aj ako celok. Je to oblasť, ktorú vlastne len objavujem a cítim sa trochu maličká, ale o to viac ma to celé zaujíma. So šperkom, ktorému sa čiastočne stále venujem, to určite súvisí. Zaujímajú ma rôzne materiály a možnosti ich spracovania, možno mám aj zmysel pre detail. Ale je to aj dosť odlišná práca od izolovanej tvorby v ateliéri, som nútená viac komunikovať a vnímať zámery iných ľudí (napr. kurátorov), zaoberať sa iným druhom informácii a operovať s nimi.
Jan Pfeiffer v Gagarinke – inštaláciu diel vymyslela Andrea Ďurianová, architektka výstavy.
Inštalácia Lucie Mičíkovej v Gagarinke.
Výber autorov je konfrontáciou rôznych prístupov ku kresbe s presahmi do videa a inštalácie. Kde sú podľa vás hranice kresby, alebo ako by ste ju vy sami obmedzili (definovali)?
Definícia kresby je problematická, či už z pohľadu inštitúcií, ktoré potrebujú diela nejako kategorizovať, alebo čisto z teoretického hľadiska. To, čo v súčasnosti nazývame kresbou, má naozaj rôznorodé podoby a máme pocit, že kresba má spomedzi ostatných médií najmenej definované hranice. Úlohou samotného Časopisu X je aj mapovanie hraníc kresby, rôznych autorských prístupov, a tým skúmanie jej limitov.
Žiadnu konkrétnu definíciu kresby však nemáme. Kresbu niekedy určuje použitý materiál napríklad grafit na papieri, tam je to jasné. Ak však niekto použije nejakú mokrú techniku, rozdiel medzi kresbou a maľbou nie je veľký. Záleží na spôsobe narábania. Napríklad kresba na rozdiel od maľby neprekrýva, jednotlivé vrstvy sa prelínajú. Zložitejšie je to ale pri presahoch do iných médií, ako priestorová inštalácia, video a iné. Tu to určujú skôr princípy vlastné kresbe, pretransformované do iných médií. A v neposlednom rade je to autor, ktorý definuje svoje dielo ako kresbu. Vladimír Kokolia to pomenoval jednoznačne: „Nezajímá mě definice kresby. Zajímá mě jen, co definuje kresba. Kresba málem není nic jiného než definování. Neboli nalézání hranic.“
Česko-slovenskosť výstavy zas konfrontuje dve scény, ktoré reflektujete v časopise najviac, aj keď ste sa venovali aj Rakúsku, Maďarsku, Poľsku…Máte ambície prezentovať aj autorov zo širšej oblasti? Máte už takéto kontakty?
Jednotlivé čísla časopisu X sú venované vždy konkrétnej téme alebo oblasti, ktorá sa nám zdá byť aktuálne „potrebná“, alebo dôležitá. Samozrejme, aj napriek tomu, že sa zameriavame najmä na Čechy a Slovensko, táto lokalita nie je osamoteným ostrovom a náležité nadväznosti vytvára aj so širšou výtvarnou scénou. To isté sledujeme aj v X. Autorov vyberáme podľa toho, kto do témy a koncepcie konkrétneho čísla zapadá, neprihliadame nejako významne na to, z akej krajiny pochádza. Aj keď background je v tvorbe takmer vždy cítiť a s týmto ako s témou sa dá tiež pracovať. Spolupracujeme napríklad s autormi a teoretikmi z Estónska, Veľkej Británie, Nemecka, Južnej Afriky..
Kontakty vznikajú rôzne. Najmä cestovaním a spoznávaním, networkingom, prezentáciami na art fairoch, rozhovormi s autormi. Vytvárame si postupne archív zaujímavých autorov, ktorých by sme časom chceli osloviť.
Späť k výstave – čo bolo pre vás kritériom výberu diel, alebo ako ste sa k tvorbe výstavy postavili z hľadiska autorov. Vidíme tu denníkové japonské kresby Borisa Sirku, sociálno-politickú analýzu Daniely Krajčovej, hravé kresby so zavretými očami Jána Pfeiffera – je to skôr rôznorodosť v kresbe, ktorá vás zaujímala, alebo má výstava nejaké nosné témy?
Od začiatku sme zvažovali niekoľko variant, ktoré sme neskôr odložili na neskôr ☺ a nakoniec nám prezentácia českých a slovenských autorov prišla najvhodnejšia. Chceli sme vystaviť autorov, ktorých sme uverejnili v časopise, v jeho doteraz piatich číslach a aj z pripravovaného šiesteho. Mali sme chuť konfrontovať priestor v časopise, ktorý je veľkorysý, no stále limitovaný formátom A4, s konkrétnym fyzickým priestorom galérie a prác v ňom. Už dávnejšie sme uvažovali nad takýmto prepojením, kde by sa dali práce zo všetkých čísiel pozrieť vedľa seba „live“.
Výber autorov, ich počet, sme definovali postupne aj vzhľadom na priestor a zameranie, rôznorodosť prác. Zaujímalo nás, ako budú vedľa seba fungovať veľkoformátové kresby Svetlany Fialovej s bujnými čierno-bielymi výjavmi a takmer „neviditeľná“ animácia na papieri od Mariána Vredíka, ako vravíš, sociálno-politický rozmer v kresbách Daniely Krajčovej a voľná interpretácia priestoru pomocou papiera od Lucie Mičíkovej. Rastislav Podhorský predstavuje na výstave „klasickú“ figurálnu kresbu, ktorá v kombinácii s jeho maľbou vytvára priestor k stíšeniu a zamysleniu sa. Práce Monogramistu T. D. zasa predstavujú autorský archív pracovných kresieb, ktoré slúžia ako zásobáreň ideí a sú vystavené vôbec po prvý krát.
Monogramista T.D. na výstave CZXSK.
Daniela Krajčová na výstave CZXSK.
Z vizuálnej stránky ste experimentovali so spôsobmi zavesenia diel. Je pre vás ako umelcov vytváranie výstavy tvorbou akéhosi ďalšieho umeleckého diela?
Dôležitým bol pre nás hlavne fakt, že práce sú síce kresby, no nie všetky sú „grafit na papieri“, a preto k nim bolo treba špecificky pristupovať. Andrea veľmi dobre vycítila, že každej z nich prospeje iný spôsob inštalácie, no zároveň sa z výstavy nemôže stať vizuálny „miš-maš“, kde by kresby utrpeli. V časopise je človek zvyknutý na určitý formát, papier, zalomenie, čítanie a pozeranie. Na výstave je zrazu viacrozmerné nazeranie na veci, prebieha iné vnímanie prác. To sme pri niektorých prácach využili a namiesto na stenu sme ich zavesili do priestoru. Napríklad spomínaný Boris Sirka a jeho denníkové kresby z Japonska visia na bielych elektrických kábloch, podobne ako Svetlana Fialová. Pracovali sme aj s danosťami galérie, ktorá využíva systém posuvných panelov. Z tých sme vytvorili jednu súvislú stenu a na ňu umiestnili kresby v tme od Jana Pfeiffera, 130 A4 formátov, do linajok vytvorených z drážok stavebného materiálu…
Čo budete robiť teraz, keď je Milan v Prahe a Slávka v Bratislave!
Všetko ostáva v starých zabehaných koľajach, veď existuje internet. K tomu to berieme ako vysunuté pracovisko, Milan teraz získava nové kontakty, obieha „teritórium“, podobne ako Slavomíra, ktorá bola rok v Estónsku. Kto ste v Prahe, ozvite sa Milanovi, bude rád za nových kamarátov! ☺)
Pýtala sa: Juliana Mrvová; odpovedali: Redakcia časopisu X (Milan Vagač, Slavomíra Ondrušová) architektka výstavy (Andrea Ďurianová). Fotografie: Adam Šakový
Dielo Juraja Gábora z výstavy CZXSK.
Z vernisáže výstavy CZXSK.