V polovici decembra sa v Galérii HotDock otvárala výstava sochára Jozefa Mihála (1985-2009). Na vernisáži, kde mal úvodné slovo Laco Teren, sa stretla skupinka ľudí, ktorí si našli čas v predvianočnom pretlaku kultúrnych podujatí.
Galéria HotDock, ktorú kedysi otvoril Juraj Rattaj na Groslingovej ulici a tam existovala niekoľko rokov, je momentálne znovuotvorená v Bratislavskom prístave. V jednom z prístavných skladov na ostrove je na najvrchnejšom poschodí biely priestor – takmer white cube. Juraj Rattaj veľmi citlivo upravil industriálny charakter horného poschodia budovy, akých je už v Bratislave málo. Galéria ma pridanú hodnotu- výhľad zo strechy na bratislavský nákladný prístav, ktorý v noci na vernisáži pôsobil ako jedno z posledných magických miest tohto mesta. Dlhá úzka galéria „na streche“, pripomínajúca trochu odstavený železničný vagón, poskytla priestor sochám z „lacných“ materiálov, aké vytváral Jozef Mihál v rokoch 2005-2009.
Ako povedal Laco Teren v úvodnom texte, Jozefove sochy „nestratili nič na aktuálnosti a samozrejmosti, s ktorou vznikali.“ Jozef Mihál tu už nie je, ale sochy v čistej inštalácii potvrdili svoju kvalitu, ktorú sme im pripisovali. A môj text je tak trochu osobnejší, keďže ho píšem zo spomienok.
Na Zlaté Piesky priviedol Jozefa umelec Richard Seneši, ako svojho kolegu zo školy, a hneď bolo jasné, že Jozef tam chvíľu zostane. Sochár potrebuje priestor, a toho bolo dosť, a okrem toho aj kopec rôzneho odpadového materiálu, dreva, plastov, pneumatík, ktorý Jozef rád používal pri tvorbe. Už predtým vytvoril niekoľko objektov z karosérií automobilov obalených mäkkými materiálmi ako perie, látky, kusy hračiek, záclony. Zmäkčenie ostrého a tvrdého kovu ho zaujímalo ako kontrast materiálov, organických a umelých, vrstvenia mäkkých na tvrdé, ale aj ako zmena kontextu a identity objektu. Materiály z osobného života s dotykom ľudí, ktorí ich používali, vrstvili svoje príbehy na neosobné zbytky stroja. Jedno z diel – veľký kruh z látok, papiera a iných útržkov s „kopijou“ z karosérie auta, je vstupným dielom na výstave a možno je to jeho najpôsobivejšie nainštalovanie doteraz.
Výstava Pink Rabbit v galérii HotDock.
Ostatné diela na výstave pochádzajú z dvoch hlavných sérií Jozefa Mihála, v ktorých používa zbytky nábytku, staré dosky a kusy preglejky. Vytvára z nich nadrozmerné kópie dizajnových objektov ako v sérii Pink Rabbit alebo voľné sochy inšpirované prírodnými modelmi, často novšími kresbami rastlín, plodov a prírodnými štruktúrami. Obe tieto série vytvoril na Zlatých Pieskoch v ateliéroch tranzit a využíva tu množstvo nájdeného materiálu, zbytkov z výstav a realizácií, na ktorých sa podieľal.
Jozef totiž, okrem svojej tvorby, pravidelne inštaloval výstavy, alebo realizoval diela iným autorom. Jeho povestná zručnosť sa rýchlo rozchýrila. Jedným z posledných projektov, na ktorých sa zúčastnil, bola inštalácia diela Romana Ondáka s názvom Loop na Benátskom bienále.
Jozef síce o svojich dielach nerád veľa rozprával, ale je celkom jednoduché čítať niektoré významy, ktoré vedome používal. V sérii Pink Rabbit, čo bola jeho bakalárska práca, vytváral z dreveného „odpadu“ zväčšeniny flakónov a nádob kozmetického priemyslu. Tuba na krém, flakónik parfému či šróbovací téglik Pink Rabbit sa v priestorovej inštalácii stávajú svojbytnými objektami, niečo medzi sochou a možno až nábytkovým kusom. V inštalácii vznikajú priestorové súvislosti, ktoré narábajú s kritériami mierky, formy a tvaru. Naznačenie dokonalého hladkého povrchu sa vo väčšej časti stratí a odkryje „ošarpaný“ starý plot z dosiek, ktorý sa skrýval pod ním. Jozef rád fotil otrhané staré plagáty a múry – tieto povrchy pripomínajú postupné opadávanie krásnej škrupinky, ktorá je len nánosom púdru a odkrývajú drsný, ale možno krajší povrch drevených dosiek… Skúšam si spomenúť na Jozefove slová, ale aj tak priznávam, že časť interpretácie zostane moja osobná. Naisto však môžem povedať, že kontrast umelej krásy make-upu voči prirodzenej kvalite nájdeného materiálu bol jedným z nosných prvkov tejto práce. A samozrejme – zmena mierky.
Čo sa týka ďalších diel na výstave, konkrétne objektu-skladačky z bukasových dosiek so vztýčeným „sťažňom“ a veľkého objektu z dreva a kusov pneumatík, ukladaných ako škridle alebo koža zvierat, o tých Jozef hovoril ako o biomorfných tvaroch. Inšpiroval sa jednak povrchmi z prírody, ale hlavne rôznymi časťami tela rastlín, z ktorých abstrahoval výsledný tvar. Ten posledný sme svorne volali „stehno“ a Jozef práve v ňom doviedol do dokonalosti svoju cit pre materiál a schopnosť pretvárať ho nečakaným spôsobom. Jozef nemal problém, ktorý trápi mnohých umelcov; čokoľvek si vymyslel a navrhol, dokázal to zrealizovať v presnom materiály. A vedel s ním dokonale pracovať a vycítiť jeho danosti, guma, drevo, mäkké látky, či kov, niesli pre neho odkaz a tému už len v svojej materiálovej kvalite a v svojom pôvode. Išlo obvykle o odpady, nepotrebné veci, zbytky života iných ľudí.
Na výstave nie sú prezentované úplne posledné Jozefove práce, ktoré vytvoril ako site specific inštalácie pre priestor bývalého obchodu na Panenskej ulici na výstavu Stories from the Golden Sands. Kurátor Juraj Rattaj vsadil na väčšie a monumentálnejšie diela, ktoré tvorili základnú líniu Jozefovej tvorby. A v danom priestore ich jednoduchosť a zároveň presnosť formy môže naplno vyznieť.
Diela na výstave Stories from the Golden Sands, 2009.
Na vernisáži síce nebolo veľa návštevníkov, ale ako povedal Rasťo Sedlačík „ tí čo mali príjsť prišli“. Výstavu si môžete po dohode s kurátor Juraj Rattajom stále pozrieť v novom HotDocku.
Autor: Juliana Mrvová
„Jozef pracoval tak, ako žil – skromne, introvertne a nenásilne. Snažil sa z mála urobiť veľa, čo sa mu aj podarilo. Z mála nemyslím témou, či koncepciou, ale skôr prístupom. Prístupom k materiálu – ako ho použiť a prispôsobiť svojim formám. Paralela s arte poverou
či až s magickým realizmom je zrejmá. Pre mňa jeho objekty nefungujú samostatne účelovo ako “sochy” objekty, ale skôr ako určité scenérie, ktorými sa pohyboval. Svoj svet, ktorý je pre nás nepoznaný, nám vykresľuje pomocou použitých materiálov, rozmermi svojich objektov, vytrhnutím z každodennosti a tém, ktoré sú až romantické.
Nie je to kritika, nie sú to angažované veci, sú to jeho slobodné znázornenia. Z rozhovorov s Jozefom viem, že obsahovo častokrát okrem použitého materiálu, čerpal pri vytváraní svojich prác z literatúry, čo vnímam ako úplne legitímny prístup.
Osobne pociťujem na niektorých veciach, že sú vytvorené ešte na akademickej pôde a preto s určitou ľútosťou premýšľam, aké zaujímavé by bolo sledovať kam by sa jeho talent rozrastal. “
mgr.art. Juraj Rattaj, kurátor výstavy
„Ak by som mal niečo povedať k forme, ktorú Jožo dokázal dať svojim sochám resp. objektom, tak je pre mňa najzaujímavejšie, že použitím “odpadových materiálov” vytvoril diela v ktorých cítiť náhlivosť jeho výpovede, zároveň im však dal aj istú “estetičnosť”, ktorá však ani zďaleka neprekročila hranicu vtieravosti.
Tak isto vytvoril diela, ktoré fungujú v skupinách, ak však ktorúkoľvek vytiahneme z celku, bez problémov dokáže fungovať ako solitér.“
Mgr. Art. František Bohunický
„Zámerom umelca je veci nedopovedať. Ale nerobí to preto, aby sme ich dopovedali my, ale aby ostal koniec otvorený. Aby bolo kadiaľ uniknúť, prejsť na druhú stranu, alebo len ísť pomaly na sever, tlačiac svoju káru, krok za krokom k večnosti, ktorej jednou z brán je márnosť…“
Laco Teren v príhovore k výstave.
Daľšie diela a výstavy Jozefa Mihála:
Výstava v podzemí VŠVU na Drotárskej ceste.
V tranzite s Richardom Senešim 2008.
Výstava v Martine, spolu s viacerými autormi, tu s Monikou Mikyškovou a Mirou Gáberovou.
Z dielne v tranzite.
Fotografie v texte: Juliana Mrvová, kresby a ateliér: z portfólia Jozefa Mihála.
