Pohľad do inštalácie výstavy Zamatový objekt túžby s dielami Simony Janišovej.
Na výstave Zamatový objekt túžby aktuálne vystavujú dve autorky, ktoré študovali na VŠVU a pohybujú sa v odboroch, bežne nazývaných ako úžitkové umenie. Obidve autorky však v svojej tvorbe balansujú na hrane toho, čo úžitkovým ešte nazývať môžeme – v prípade Slávky Ondrušovej je to šperk a v prípade Simony Janišovej keramika či presnejšie porcelán. Obidve teda primárne pracujú aj s ušľachtilými materiálmi, ale v svojom výsledku vytvárajú predmety a inštalácie, ktoré sa už prehupli do sféry voľného umenia. Cieľom ich tvorby nie je definovať nejaký účel, ale skôr ponúknuť divákovi šancu premýšlať, alebo ho nejakým spôsobom iniciovať k vyjadreniu emócií, či k intelektuálno-estetickému zážitku.
Pohľad do inštalácie v Gagarinke – v popredí Slavomíra Ondrušová, Daniel, 2015.
Prvá z dnes predstavovanej dvojice, Slavomíra Ondrušová, študovala šperk na VŠVU vo veľmi úspešnom ateliéri Karola Weisslechnera, ktorý vychoval silnú generáciu slovenských šperkárov. Aj vďaka jeho dnešným mnohým absolventom je u nás šperk už dávno vnímaný ako súčasné umenie vystavované v galériách, pritom však svoju pôvodnú funkciu úplne nestratil.
Tvorba Slavomíry Ondrušovej prešla od prvotných menších šperkárskych diel k zintenzívneniu jej záujmu o kresbu a o rozprávanie príbehov. Mnohé jej inštalácie z predošlých výstav sa zaoberajú viac naráciou a narábaním s priestorom galérie, ako materiálovou kvalitou, akú by sme pri šperku očakávali. Slávka si však tieto obyčajné materiály vyberá zámerne, kedže rozpráva obyčajné príbehy, aké sa stávajú hocikomu z nás.
Jej intenzívny záujem o vlastné kreslenie prirodzene prešiel k záujmu o kresbu ako takú. Tak zrejme vznikol aj časopis X, venovaný súčasnej kresbe nielen na Slovensku, ktorý založili na začiatku roka 2013 spolu s Milanom Vagačom. Z úlohy kresliarky sa Slavomíra posunula do úlohy výskumníčky na poli kresby. Takýto prístup jej však bol vždy blízky, ako hovorí aj na svojom blogu “hlavnou súčasťou mojej práce je skúmanie vzťahu medzi kresbou a priestorom a rolou, akú hrá kresba v kreatívnom procese myslenia a tvorby. Vo svojej práci kresbu ako aj šperk dekonštruujem na základné prvky. Kresba je pre mňa ako myslenie, vedie vás od jednej idey k druhej. Snažím sa túto slobodu v kresbe previezť aj do vytvárania šperkárskych objektov”.
Z predchádzajúcej výstavy vo dvojici v Nitrianskej galérii, 2013, spoluautor a foto: Milan Vagač.
Výskum média kresby a jeho prenosu do priestorových objektov a inštalácií sa pretavil aj do hravej a zároveň analytickej výstavy Sláva Milanovi, Milan Sláve!, ktorú taktiež s Vagačom pripravili pre Nitriansku galériu v roku 2013. Skúmali tu jednak vystúpenie kresby z papiera a jej objektivizáciu – premenu na objekt, ako aj reprezentovali zvláštnosť umeleckej spolupráce ako takej na princípe hry: posuň a dokresli ďalej. V ich prípade sa hra stala novou hrou: zhmotni moju kresbu. Výsledné diela samozrejme nemali takýto zjednodušujúci charakter, boli prezentáciou rozličných reakcií jedného autora na kresbu druhé autora, kde sa uplatnilo veľké množstvo netradičných materiálov od hier až po listy.
Z výstavy v Nitre pod názvom Sláva Milanovi, Milan Sláve!, 2013, foto: Milan Vagač.
Podobný druh humoru Slavomíra využíva aj v Galérii Gagarinka v svojej inštalácii s názvom Daniel. Aj keď ide na prvý pohľad o vážnejší príbeh – rozprávanie o vzťahu a možno aj jeho temnejších momentoch, Slávka príbeh rozpráva s určitým odstupom a v jej hravých objektoch z plastu sa prejavuje autorkin humorný pohľad na vlastný príbeh. Tieto mini-objekty, vložené medzi denníkové záznamy a kresby, sú na jednej strane akýmisi výrastkami textu do priestoru, akoby na samotnom príbehu vyrástlo niečo cudzie a možno cudzopasné. Na druhej strane plastové výrastky majú mierne falický tvar, akoby mimovoľne vtlačený plastelínovej hmote. Ich detská forma korešponduje s rukopisom, ktorý Slávka využíva v kresbách, ale aj smaltovaných objektoch, ktoré sú súčasťou kompozície. Stôl z ateliéru a akoby náhodne poukladané predmety nás nenápadne vpúšťajú do autorkinho súkromia.
Slavomíra Ondrušová: Daniel, inštalácia na výstave Zamatový objekt túžby v Gagarinke.
Pohľad do inštalácie výstavy Zamatový objekt túžby.
Simona Janišová vyštudovala odbor keramika a relatívne skoro sa vo svojej tvorbe preorientovala od klasických keramických materiálov k ušľachtilému a krehkému porcelánu. Prístup k porcelánu ako dizajnérskemu materiálu v tom čase nebol u slovenských keramikov bežný, keďže väčšina dielní – fabrík na vypaľovanie porcelánu, ktorý potrebuje veľmi vysoké teploty, je až v Čechách. Práve tam mala možnosť sa zoznámiť s redukčným pálením tvrdého porcelánu, počas sympózií v Dubí ako aj v manufaktúre Daniela Piršča.
Inštalácia Simony Janišovej zo série Glory Box na výstave Zamatový objekt túžby v Gagarinke.
Séria Glory Box bola Simoninou magisterskou prácou, a práve ňou sa dostala do povedomia. Keďže kedysi uvažovala nad štúdiom sochy, jej porcelánové figúry mužov sú skôr malými plastikami, s dizajnovými kvalitami doplnenými vtipnou kresbou. “Glory Box označuje truhlu so svadobnou výbavou nevesty. Moja kolekcia keramických a porcelánových objektov vznikla na základe tejto tradície. Svadobná výbava nevesty bola pôvodne zbierka hlavne praktických predmetov, ktoré mala žena používať po celý zvyšok života. Séria mužských figúr je zas poctou mužom, ktorí ma ovplyvnili a ktorých zbožňujem. ” hovorí Simona s vtipom o svojej práci, o novom chápaní týchto praktických predmetov, ktoré si sama vytvorila.
Série ako Hope chest, Glory box alebo I love you taktiež ironizujú klasickú porcelánovú plastiku, tak obľúbenú v určitých obdobiach dejín umenia. Jelenčeky a ďaľšie poľovnícke motívy sú transformované do súčasnej podoby a hravým spôsobom hovoria aj o téme lásky a vzťahov.
Simona Janišová: I Love You, foto: autorka.
Panák zo série Glory Box. foto: Simona Janišová.
Hravosť a zároveň schopnosť vytvárať netradičný objekt je dokonale skĺbená v sérii objektov- díld na aktuálnej výstave v Gagarinke. Simona tu používa ušľachtilý bielo a perleťovo glazovaný porcelán na vytvorenie erotických pomôcok, ktoré tvoria jej výbavu pre nevestu. Ako sama hovorí: “tvarovo predimenzované objekty netematizujú len sex a erotiku, ale aj keramiku ako fetišizovaný materiál. Zaradila som ich do výbavy súčasnej nevesty, ktorá zostáva často sama doma ,-)”. Objekty sú pokračovaním a súčasťou série Glory box.
Objekty svojím tvarom lákajú k uchopeniu a ich taktilná príťažlivosť je ešte podčiarknutá bielymi kožušinkami. Objekty však zároveň nepopierajú svoju krehkosť a ľahko by mohli patriť k výbave rozmarnej slečinky minulých storočí, obklopenej drahými obrazmi vo svojom vidieckom sídle. Nápisy na povrchu sú citoslovcami, ktoré sa zas pohrávajú s použiteľnosťou objektov, vtipkujú nad možnostou výberu, ktorý tvar by si tá ktorá nevesta zvolila. Simona ich nazýva svojím “vyjadrením lásky ku keramickým materiálom” a naozaj v nich naplno využila možnosti povrchovej úpravy porcelánu.
V súčasnosti sa Simona venuje aj spoločnému projektu si.li. S Lindou Vikovou vytvárajú prevažne užitkové porcelánové predmety doplnené kresbami alebo textom, nadväzujúc tak na svoju voľnú tvorbu.
Pohľad do Simoninej inštalácie díld zo série Glory Box v Gagarinke.
Dildá Simony Janišovej v Galérii Gagarinka.
Text: Juliana Mrvová, kurátorka výstavy. Fotografie diel a inštalácie v Galérii Gagarinka: Adam Šakový. Výstavu Zamatový Objekt túžby si môžete pozrieť až do 7. marca.
Viac o autorkách a ich dielach nájdete aj tu:
Na blogu Slavomíry Ondrušovej nájdete niektoré jej projekty s fotografiami a textami v angličtine http://slavomirao.blogspot.sk/
Slavomíra je tiež polovicou redaktorskej dvojice časopisu X http://casopix.blogspot.sk/
Tvorbu Simony Janišovej nájdete na jej stránke http://www.simonajanisova.sk/portfolio/
A tiež na stránke spoločného projektu s Lindou Vikovou http://www.siliceramics.com
A skvelý rozhovor so Simonou nájdete aj na Hemmete http://www.hemmet.sk/2014/02/simona-janisova.html