“V neosobnej krabici nájdeš svoju lásku”

Rastislav Sedlačík je autorom, ktorý sa v Galérii Gagarinka predstavil už na štyroch skupinových výstavách – Vesmír & CO, Autorská Serigrafia, Od obrazu k objektu a teraz na Mo(nu)menty mesta: Bratislava.
Rasťova tvorba je od začiatku charakterizovaná záujmom o industriálne prostredie, o akési monumenty mesta a z maliara a keramikára sa postupne vyvinul na neúnavného experimentátora s možnosťami závesného obrazu a jeho presahmi. Jeho dlhodobé využívanie elementárnych prvkov a architektonických riešení obrazu sa postupne pretransformovalo do aktuálneho minimalistickejšieho zobrazovania. Z prvotných kontajnerov sa v súčasnosti na obrazoch a mnohých obrazo-objektoch, vytvorených z nájdených materiálov, vyskytujú geometrické formy už len vzdialene pripomínajúce mestskú krajinu.
Rasťo citlivo kombinuje svoje typické prvky ako slnko-kruh či kontajner-obdĺžnik, do nových konštelácií a vytvára tak čisto obrazové kompozície, kde dominujú vzťahy medzi týmito prvkami. Takou bola aj inštalácia na výstave Od obrazu k objektu s názvom Landscaping SK, 2015, zložená z viacerých nájdených objektov, postkoláží či grafík inštalovaných do priestorových vzťahov. Na aktuálnej výstave predstavuje niekoľko asamblážových diel, kolážovú kresbu a obraz – Lapač, procesuálne dielo vychádzajúcu z post-minimalistických tendencií.

JM: Aktuálna výstava v Gagarinke hovorí o meste a konkrétne o Bratislave. Rasťo, ty vo svojej tvorbe s touto témou dlhodobo pracuješ. Aký máš k nemu vzťah, k mestu Bratislava?

RS: Pozitívny. Premiešal sa zo životom, až sa dostal do tvorby. Žijem tu s rodinou, pracujem tu, učím a tvorím tu. Bratislava spĺňa všetky podmienky vhodné pre život :-).Som divák a pozorovateľ každodennej mestskej reality Bratislavy a filtrujem, zvýznamňujem banálne, monumentalizujem bezvýznamné, manipulujem ju vlastnou maliarskou stratégiou.

Základnou ambíciou mojej tvorby je narábanie s priestorom mesta, mestskej krajiny, či periférie v obraze. Mojím východiskom pre spracovanie danej témy je konfrontácia maľby s problematikou premien civilného, urbánneho, krajinného prostredia, ktoré prechádza neustálym vývojom a ktoré mení vizualitu a podobu súčasnosti…

V mojej tvorbe sa dosť často objavuje priestor, v ktorom sa pohybujem. V prvých sériách malých obrazov Petržaliek išlo o pretlač či transpozíciu odtlačku zvonka. Pracoval som najmä so stopou, používal som pretláčanie xeroxu… Nechcel som maľovať žánrové scenérie, ale chcel som skôr generovať obraz pomocou odtlačku, ktorý nie je procedurálne čistý. Týmto spôsobom vnášam do procesu aj istý nepredvítateľný moment a vyzývam k vzájomnej interakcii počas tvorby medzi mnou a obrazom. V tejto sérii mi išlo najmä o urbánnu štruktúru a to, ako sa mení.

Rastislav Sedlačík: SUN (BA), foto: archív autora.

Keď niekto maľuje Petržalku, ako ty, napadne ma otázka: je to kritický postoj? Ako je to teda u Teba?

Keď si vezmeš prvok reality, tak ťa zaujíma aj to, prečo ho vlastne používaš. Tie prvé malé formáty obsahovali niečo, čo tam akoby nie je, čo si bežne nevšimneš alebo čo opačne nejakým spôsobom vstupuje zvonka do obrazu. Používal som prvok, ktorý sa v realite nenachádzal. S obrazom totiž vždy manipulujem. Tie moje závory a bariéry, ktoré maľujem, búrky, slnká, mesiace, sú inou prírodou, je to odtlačok a nepovšimnutá príroda je skompilovaná s realitou.

Myslím, že to nie je postavené na kritike, ale skôr na budovaní obrazu, ktorý si nesieš so sebou. Používaš svoje vlastné filtre, vlastné konštrukty, obraz sa nemusí stretávať s realitou. Do istej miery sa dá hovoriť o mentálnych obrazoch, reminescenčných výjavoch, ktoré v konečnom dôsledku môžu vzbudiť kritický postoj.

Poďme do konkrétnejšej roviny: tvoje prvé veci boli o Petržalke, kde ste vtedy žili, kde Lucia bývala a chvíľu si teda žil s ňou v paneláku. Do svojich výjavov sídliska si vtedy vkladal rôzne predmety ako lampy, slnko, vnímam ich ako nejaký teplý prvok, pozitívny – svetlo. Čo bol dôvod vkladania niečoho takého „skrášlujúceho“ do prostredia sídliska?

Primárne bol dôvod to, že sama realita nestačí. Pre umenie je to málo. Jednoducho pracujem s takýmito elementami s motívom svetla, oblohou, živlami, dostávajú sa do obrazu, integrujú sa doňho a dopovedávajú ho po významovej stránke. Stávajú sa symbolom, ktorý je pre danú maľbu nosným.

Ľudia si podľa mňa všimli, že napríklad na obrázku je konkrétny panelák, v ktorom sme žili. Napríklad v obraze Luciin panelák… V neosobnej krabici vlastne nájdeš svoju lásku, niekoho, s kým zostaneš a ono ti to hneď ani nedôjde…

Dnes už z tejto témy robím skôr asambláže. Do maľby vkladám predmety a reálne veci.

Dielo Luciin panelák vpravo, aktuálne na výstave v Gagarinke.

Asamblážový obraz z aktuálnej série.

Už na výstave abstrakcie si mal v Gagarinke asamblážové obrazy z nájdených predmetov. Tie ešte mali vzťah k industriálnemu či mestskému prostrediu. Teraz vystavuješ obrazy, ktoré vychádzajú z mesta, ale sú už vo veľmi minimalizovanej podobe. Uvažuješ nad tým, kedy a prečo si odišiel od toho kedysi „šťavnatého“ maľovania, ktoré si používal, až ku konceptuálnemu rozmýšľaniu o maľbe a k minimalistickým experimentálnym veciam?

Beriem to ako prirodzený vývoj s tým, že sa mi tieto dve polohy začali miešať. Mestská krajina a kombinované techniky boli oddelené, teraz sa viac prepájajú. V súčasnosti ich v tvorbe striedam. Nerozlišujem presne, keď riešim tému factory land, hovorím o vizuále Slovenska a jeho krajiny, ale mesto má obdobný „problém“, aj keď v krajine je to možno dramatickejšie viditeľné… Preto som obraz prirodzene začal redukovať, mení sa jeho charakter a isté veci sa nedopovedávajú. Nie je dôležitá maliarska stopa, ale dostáva sa tu do plochy reálny predmet, vzniká takáto vec ako sídliskový totem. Je to banálny prvok – stĺp – ktorý je totemom mesta. V tom vizuálnom smogu sa totemy strácajú, a toto je nosný betónový stĺp, ktorý zviditeľním. Je to vlastne o komponovaní. Nemá podľa mňa niekedy zmysel maľovať, je to lepšie vzájomne kompilovať.

Vieš si predstaviť, kam to bude smerovať? Postupne ideš tak ďaleko, že tu máme už len plochu s farbou a nachytaným páperím z topoľa. Kam až to môže zájsť?

Posledné veci pracujú s tým, že maľba má zachytávať niečo, je to maľba – lapač. Obraz bol vyhodený do zelene – je to mestská zeleň, je to aj alergén a podobne (smiech). Konotácie sú jasné, človek si to však môže vyložiť rôzne.

Nezobrazuješ, ale lapáš priamo realitu.

Maľba Lapač je už blízko performatívnemu prejavu…nejde primárne o maľbu v zmysle tvorby obrazu pomocou maliarských postupov. V tomto prípade funguje maľba ako nosič, plocha schopná zachytávať v istom štádiu čokoľvek, čo sa dostane do kontaktu s ňou samotnou. Je plenérom, performanciou i konečným objektom.

Určite sa aj ďalej budem venovať výskumu krajiny, chcel by som si overiť plenér technologicky sofistikovanejším spôsobom.

Obraz Lapač v zeleni ateliérov na Zlatých Pieskoch. Foto: archív autora.

Obraz Lapač, 2015, vľavo, na výstave Mo(nu)menty mesta: Bratislava v Gagarinke.

Máš dve krásne dcéry, žiješ s troma ženami, ovplyvnilo ťa toto všetko v tom, čo robíš? Myslíš si, že to, že človek má deti, sa prejavuje v tvorbe?

Ovplyvňuje ma to dennodenne :-), pozitívne po všetkých stránkach. Človek je dôslednejší, musí si presnejšie zorganizovať čas, aby všetko fungovalo v rovnováhe a neboli podstatné veci navzájom krátené. Umenie ich baví všetky tri.

Lea a Nina už napríklad vedia, ktorý obraz je môj, nájdu ho na výstave… To je celkom dobré. Netlačím ich do toho, ale do ateliéru si občas prídu zamaľovať, chodíme na workshopy, otvárame výstavy spolu atď.

Toto isté sa pýtali Lyncha, že vyrastal v bezchybnom prostredí a prečo potom točil tie svoje filmy…možno práve preto. Potom človek rieši v tvorbe aj menej príťažlivé veci.