Ďalším autorom z výstavy Zamatový objekt túžby, ktorého Vám predstavujeme, je maliarka Katarína Janečková, autorka troch obrazov a viacerých kresieb a grafík, ktoré sú v Gagarinke vystavené až do 7. marca.
Katka je pre mňa človek, ktorý stíha naozaj veľa vecí naraz. Okrem maľovania a vystavovania sa neprestala venovať športu, neustále sa snaží učiť nové veci a robiť hlavne to, čo robí šťastnou nielen ju, ale aj jej blízkych. Variť, cestovať, poľovať na jeleňa, prežiť v divočine a pritom si ešte aj kresliť alebo stihnúť si odskočiť do New Yorku.
Katkine obrazy azda ani netreba veľmi predstavovať, keďže jej maľbu s ikonickým medveďom pohrávajúcim sa s (nahou) dievčinou v rôznych, občas aj absurdných situáciách, môžeme pravidelne vidieť na výstavách súčasnej maľby. Jej maliarsky šťavnaté a hravé obrazy pre mnohých navodzujú pocit radosti zo života.
Obraz Happyending, 2014 v Gagarinke.
Kým doteraz Katarína často prezentovala scény zo zdanlivo ideálneho až idylického sveta, (medveď a dievčina v divokom pralese jedia zrelé melóny), dnes na niektorých obrazoch vidíme medveďa takmer vyrušujúceho dievčinu pri sledovaní výstavy obrazov, alebo asistujúceho pri umývaní hory riadu. Zmenil Katarínu odchod do Texasu, kde sa vlani vydala a kde aktuálne žije? Pýta sa Juliana Mrvová, odpovedá Katarína Janečková Walshe.
Kati, myslíš si, že sú tvoje obrazy dnes “serióznejšie”, alebo sa stále s témou aj s farbou pohrávaš a zabávaš sa pritom?
Možno je to skúsenosťami a vekom, že sa snažím namaľovať obraz ‘lepšie’, a preto môže pôsobiť serióznejšie, ale zároveň sa zabávam, ako nikdy predtým. Vždy sa rada vraciam k starým obrazom a pripomeniem si, že sa pokojne môžem aj rozblázniť, pomýliť sa a experimentovať. To mám rada a je to pre mňa stále veľmi dôležité. Posledné obrazy sú väčšinou o nejakom vymyslenom príbehu a zvláštnych situáciách medveďa – čiernej siluety nahrádzajúcej muža, ochrancu, milenca alebo najnovšie manžela – a jeho vzťahu so ženami na obraze. Alebo sú o hľadaní zmyslu tohoto vzťahu a miesta v živote, miesta na život… Dnes už sú viac ovplyvnené cestovaním a zmenou prostredia, alebo sú dievčatá provokujúce. Napríklad obraz Sweet European sa volá sladká Európanka, pretože ukazuje zadok, je frivolnejšia, narozdiel od Američanov, aspoň tak nás vnímajú oni, haha.
No a riad, to je skôr irónia, alebo spôsob, akým pristupujem k životu. Ak ma osud vyslal niekam, kde viac umývam riady, než chodím na výstavy, tak si ich teda namaľujem a budem sa z toho tešiť. Akoby cena útechy za to, že trávim viac času doma (keďže v meste, kde žijem, veľa možností nie je), tak z toho aspoň niečo vyťažím a namaľujem dobrý obraz. Ale aby bolo jasné, nikto ma nenúti umývať tie riady, haha – jednoducho ak sa nechcem stravovať vo fastfoodoch, musím aj viac variť!
Aký je teda ten vysnívaný život v Amerike? V texte k výstave v Čin Čin spomínaš obrázkový vtip “ako si myslia rodičia, škola, kamaráti, že žijem a ako je to naozaj”. Je v tom v skutočnosti diametrálny rozdiel?
Pôvodne som chcela na plagát k výstave spraviť meme komix, ktorý spomínaš. Prišlo mi to vtipné, ako mi priatelia sem tam napíšu, že sa tešia, že si žijem americký sen a podobne. Vo všeobecnosti som veľmi šťastná a spokojná, kam sa môj život a maľba uberajú. Ale sú chvíľky, keď to na mňa doľahne, že v meste, kde žijeme, zatiaľ nemám veľa kamarátov, že tie rýchlocesty a fastfoody pozdĺž diaľnic mi nie sú srdcu veľmi blízke a že naozaj nie je ľahké byť tak ďaleko od rodiny a života, na aký som bola zvyknutá. Na druhej strane, vždy, keď sa človek dostane mimo svojej komfortnej zóny, vznikajú nové veci, naštartujú sa iné myšlienkové pochody. Beriem to trochu ako maliarsku aj osobnú výzvu nezblázniť sa a vyťažiť z momentálnej situácie čo najviac.
Obraz Homesick, 2014, na výstave v Gagarinke.
Vo viacerých nových dielach, ako je Homesick v Gagarinke, narážaš na svoj nový domov v Amerike. Je podľa tvojho pozorovania rozdiel vo vnímaní súčasného umenia v USA a u nás?
Rozdiel je možno v tom, že napríklad v New Yorku je umenie viac nahustené, je stredobodom pozornosti a súčasťou bežného života, skoro každý by chcel byť umelec. Zatiaľ čo u nás je to stále malá komunita umelcov a ostatní ľudia umenie veľmi “neriešia”.
A vnímanie zo strany umelca? Zdá sa mi, že na Slovensku sa berieme trochu príliš vážne a že sa v Amerike umelci viac zabávajú, kurátori viac riskujú.
Vystavuješ a predávaš v Amerike?
Keďže v Texase (v meste Corpus Christi – Telo Kristovo) kde žijem, veľa kultúry a umenia nie je, vymyslela som si systém že ‘makačka-zdrhačka’. Tri – štyri mesiace maľujem a potom sa mesiac – dva socializujem v New Yorku. Tam som vystavovala minulý rok prvýkrát. Zatiaľ každý raz, čo som tam bola, sa niečo pohlo dobrým smerom. Spoznala som maliarov a ľudí, o ktorých som doteraz iba čítala v knižkách, konečne som sa po poslednej návšteve v NY ocitla v knižke aj ja a na chvíľku mi to vždy príde, že tam si tie ružové okuliare skladať nemusím. Potom si ich na chvíľu zložím v Texase nad riadmi a takto dokola :). O týždeň budem znovu v New Yorku a prvýkrát tam budem mať aj vlastný ateliér. To je super, lebo môžem ľudí brávať na návštevy.
Začala si viac sledovať tvorbu svojich rovesníkov v USA? Čo ťa teraz najviac inšpiruje? Alebo sú to najmä múzeá moderného umenia, ktorých je v USA dostatok.
Asi na tom niečo bude, že sa ľahšie integruje do umeleckej komunity, ak tam žiješ. Tvorbu mojich amerických rovesníkov, či úspešných umelcov po tridsiatke, sledujem a nasávam od nich rady a múdrosti ako špongia. Zdá sa mi, že tam sa všetci o svoje skúsenosti a kontakty radi podelia, lebo si veria a chcú pomôcť aj ďalším. U nás si tieto veci viac strážime, lebo je ich menej a bojíme sa, že nám niekto niečo ‘ukradne’.
Múzeá sú v Amerike super, dokonca aj v texaskom San Antoniu. Tam som pred pár týždňami videla nádhernú Rockefellerovu kolekciu obrovských Picassových tapisérií, čo bola pre mňa jedna z najinšpiratívnejších výstav v živote.
Katarína na ceste Texasom, foto: archív Kataríny Janečkovej.
Samotnú texaskú krajinu používaš v maľbách? Alebo inšpirácie z cesty, ktorú ste s mamou podnikli – sledovali sme tu tvoj roadtrip aspoň na facebooku…
Pre mňa aj pre maminu to bol prvý roadtrip. Predstavovala som si, že cestu odšoférujeme pol na pol a ja budem popritom kresliť. Nakoniec som tých 5000 km odšoférovala ja a mamina bola výborný navigátor-zabávač. Skice som si robila v mobile a prekreslila doma v ateliéri. Počas celej cesty som mala pred očami rôzne výjavy, že čo by som ako namaľovala. A hlavne som prišla na chuť texaskej kultúre. Obom som nám kúpila kovbojské čižmy, ktoré teraz bežne nosíme, aj keď som si z toho ešte pred časom robila srandu a určite budú čoskoro aj niekde na obraze.
V Gagarinke máš pastelové kresby a v Čin Čine kresby perom a ceruzkou – sú to prevažne skice k maľbám alebo je kresba pre teba samostatnou formou vyjadrenia? Umožňuje ti jej spontaneita byť viac bezprostrednou?
Povedala by som, že je to samostatná forma vyjadrenia, lebo väčšinou skice k obrazom ani nepotrebujem. Ako hovoríš, má to iné čaro chytiť ceruzku a spontánne jedným ťahom nakresliť obraz. Niečo iné je plánovať, dumať a makať na veľkom plátne. Ale aj pri maľbe sa cítim spontánne, len tým, že kresba je rýchlejší proces, tak sa môžem venovať aj okrajovým témam, ktoré som zatiaľ na plátne neriešila. Možno to je na nich to najhodnotnejšie. Ako napríklad, že sedím v húštine v maskáčovej bunde, Texasania okolo mňa poľujú a ja si kreslím srandovné scénky z poľovačky. Tým, že je v Texase umenia menej, niekedy sa takýmito skicami akoby snažím vniesť kúsok kultúry do toho, čo robievame a čo s umením nemá veľa spoločného… Napríklad manžel poľuje na prepelice, mne ich podáva do ruky a ja ich portrétujem. Aj som si to odfotila a chcela dať na facebook, v Texase by sa nad tým nikto ani nepozastavil, ale u nás na Slovensku by to bol takmer vrchol morbídnosti :)
Kresby a grafiky Kataríny Janečkovej v Gagarinke.
Sú tvoje obrazy erotické? :-)
Haha. Mala som obdobia, keď som sa obávala byť zaškatuľkovaná ako nejaká maliarka sexy obrazov, ale nemôžem si pomôcť, stále ma to baví. Baví ma figúra, baví ma vytvárať príbehy. Mám pocit, že tým, že som tak dlho maľovala ‘erotické obrazy’, tak už aj kaktus namaľujem s rovnakou vášňou ako milostnú scénku. Pre mňa je dôležité, aká téma ma prinúti – privedie k tejto šťavnatosti, ktorá je pre moje obrazy typická. A potom je super, keď to stále cítiť aj v obrazoch, kde o erotiku primárne nejde. Každý maliar asi prechádza nejakým vývojom. Môj bol taký, že v starších obrazoch som sa sústredila hlavne na obsah, sexualitu a provokáciu, teraz mám pocit, že to už mám (maliarsky) zažité a idem skôr po ľahkosti a konečnej atmosfére obrazu.
Posledná otázka – kedy sa vrátiš domov?! Asi tu veľa ľudom chýbaš.
Akože navždy? To vôbec netuším. Aj vy mi veľmi chýbate. Ale mám taký zvláštny pocit, že teraz je dobre, že som tam a možno keď budem mat 50 rokov, a splním si svoje maliarske ciele, v ktorých budem môcť pokračovať hocikde, tak sa vrátim domov na našu chalúpku, lebo Slovensko mám veľmi rada. Inak prídem na chvíľku aj toto leto.
Dielo Blah Blah, 2013 v Gagarinke.
Fotografie z výstavy Zamatový objekt túžby: Adam Šakový; text: Juliana Mrvová. Výstavu si môžete pozrieť do 7. marca.
Adresa galérie: Galéria Gagarinka, Gagarinova 10A, Bratislava
Otváracie hodiny:
Pondelok, Utorok: zatvorené
Streda – Piatok: 16:00 – 18:00
Sobota, Nedeľa: 13:00 – 18:00
Fotografia z výstavy What I Really Do: archív Kataríny Janečkovej a galérie Čin Čin.
Ďaľšie Katarínine diela nájdete v galérii Čin Čin do 13. marca a samozrejme v New Yorskom ateliéri!
Portrét maliarky, foto: archív Kataríny Janečkovej.