Aktuálne máme v Gagarinke výstavu Objavil som kód Paľa Nadabulu Bradovku a jeho hostí Laca Terena, Jozefa Danglára Gertliho a Stanislava Stankociho. Pár otázok o vzniku diel a ich “kóde” sme sa spýtali hlavnej hviezdy výstavy, originálneho designéra Paľa Bradovku.
foto: Juraj Bartoš
Na výstave v Gagarinke vystavuješ drevené designové objekty vytvorené autorskou technikou – ako ju voláš a kde to celé začalo? Viem o Tebe, že si vymýšľaš celé nové svety a objektom dávaš zaujímavé názvy…
Technické myslenie je u nás rodinné dedičstvo. Otec a brat sú stavbári a mamin strýko Jóžibáči Kalas vyrábal lyže, sánky, hokejky, kajaky. Vo svojom čase bol výrobcom európskeho formátu. Žiaľ, povojnový vývoj to nešťastne zmenil.
Po škole sme otcom založili firmu, ktorá robila betónové prvky pre architektúru. Vo svete bola vtedy renesancia betónu a rozhľadení architekti hľadali niekoho, kto je schopný vyrábať atypické prvky. V obchodoch už boli dobré stroje a väčší výber obrábacích kotúčov. Ja som vtedy objavil kotúč na obrábanie dreva do uhľovej brúsky, a tým to začalo…
Nadchla ma efektivita a agresivita kotúča, ktorý za pár hodín zvládol niekoľkodňovú drinu a aj povrch, ktorý zanechával, mal pekný vzhľad. Tak som začal intenzívne pracovať s drevom, začali sa “kotiť” nápady. Vtedy bola moja práca veľmi organická. Prvé diela, ktoré som vytvoril, boli trilobiti. Neskôr sa systém rozrastal na praveký zverinec neobjavených druhov krížovcov, rotáčov, rebráčov a stavovcov.
Robil som ich z odrezkov a stolárskeho odpadu, tak som musel vyriešiť, ako tie malé kúsky pospájať. Vznikali systémy lepenia, hoblovania v uhloch a do uhlov. Kde nebolo možné lepiť stolárskymi svorkami, tam som používal vruty do dreva. Tie neskôr museli preč a nahradil som ich drevenými kolíkmi. Bolo to však nestabilné, drevo schlo a občas sa niečo zlomilo, musel som vymyslieť lepší spôsob… Nápad prišiel v Írsku, kde som robil pre nábytkársku firmu. Vyrábali sme viktoriánsky nábytok. Získal som odpad z kvalitnej preglejky, exotického dreva a spoznal som výhody rezu čapovacou pílou. To je základ techniky tvarovania ťahadlom – tak znie oficiálny názov môjho patentu – občas to nejako premenujem pri víne aby to vyzeralo dramatickejšie.
Na škole si maľoval, potom si roky žil v zahraničí, teraz robíš s drevom. Čo ťa na ňom fascinuje natoľko, že tvoríš už iba z neho?
Študoval som monumentálnu maľbu, ale nezmyselné obmedzenia nás nútili inklinovať k zakázanému. U mňa to bola abstraktná maľba. A hlavne akrylová maľba, tá je dnes veľmi používaná, ale za našich čias sme si farby pokútne zháňali a doma vyrábali, miešali a experimentovali. Po 89. prišla zmena a bola veľká, tak sa bolo treba uživiť. Drevo je stále dostupný materiál. Mal som v pláne robiť aj z iných materiálov, ale zatiaľ to mám v konceptoch a vizualizáciách, možno časom…
Objekty na výstave Objavil som kód sú funkčné, lampa, stolička, kabelka; je pre Teba dôležité, že ich ľudia používajú? Nezdá sa mi, že by to boli muzeálne objekty…
Áno, cítim to tak pri dielach, ktoré niekto vlastní a má k nim vzťah. Zrejme tie veci na chvíľu ožívajú; ale nebudem sa brániť, keby ich chcel niekto prepašovať do galérie či múzea.
Žiješ v Rožnave, v časti Nadabula. Máš pocit, že je umenie v Rožnave pre ľudí dôležité? Aký je ohlas na tvoje diela doma?
Som vidiečan, Nadabulčan. Umenie nie je chlieb, ale na tak malé mesto je zaujímavé, že má mne blízky vkus. Napríklad na výstavy podľa “ľudového” vkusu prišlo mimoriadne málo ľudí, na rozdiel od divácky náročných výstav v rámci cyklu Rožnavských radiál. Práce, ktoré som spravil a prezentoval zrejme ľudí zabávajú. Netreba k nim komentár, dokážu komunikovať samé.
“Kabelka”
Posledná otázka – čo by si chcel v najbližšej dobe zrealizovať, máš nejaký umelecký alebo mimoumelecký sen, túžbu, plán?
Založili sme firmu Linewood design a bol by som rád, keby sa presadila, čo by dalo priestor na prácu pre menší kolektív.
Výstavu Paľa Nadabulu Bradovku Objavil som kód, ktorá je súčasťou projektu Rožnavských Radiál, si v Galérii Gagarinka môžete pozrieť až do 30.11. 2014.
Pýtala sa Juliana Mrvová. Fotografie z výstavy: Adam Šakový; portrét: Juraj Bartoš.
stoličky E.T.s
“Šerpa skeletonu ementálu”
lampa “Lightwood”
lampa “murena”
